Okrem toho, že 1. mája máme štátny sviatok – Sviatok práce, tak si v tento deň pripomíname aj vstúpenie Slovenskej republiky do Európskej únie. A tento rok je to už 20 rokov od tohto významného momentu. Či bol tento moment pre nás naozaj dôležitý, a ako sme naše členstvo dokázali zúročiť, tak nad tým sa zamýšľa spisovateľ Silvester Lavrík.
Európska únia
Slovensko je súčasťou Európskej únie dvadsať rokov. Pamätám sa na tie príjemné pocity, ktoré sa nám pred rokom 2004 s predstavou členstva spájali. Pamätám si aj to, ako veľmi sme po nich túžili. V tom období som veľa cestoval po svete, často letecky. Na európskych letiskách boli brány na colniciach zreteľne a nekompromisne označené; EU a NON-EU. A veď nielen na letiskách. Tí, ktorí stáli pred bránou označenou EU CITIZENS boli napospol lepšie oblečení, sebavedomejší a teda aj uvoľnenejší a krajší ako my, obyvatelia krajín potrestaní tým, že sme s osudom nikdy žiadnu výhodnú dohodu neurobili. A neurobili sme ju, lebo nám ju nikto neponúkol.
Pamätám sa na jeden prechod rakúsko-švajčiarskej hranice. Aj tam bolo viac pasažierov pred NON-EU bránou, no iba tam mi to nevadilo. Ale potom som si spomenul na predvolebnú kampaň Mečiarovho HZDS z roku 1998, v ktorej občanom Slovenska sľuboval, že ak ho zvolia, budeme mať pod Tatrami druhé Švajčiarsko. A sľuboval to z billboardu, na ktorom sa nechal vmontovať pred záber Matterhornu. A opäť sa mi zažiadalo stáť v šóre pred bránou určenou pre držiteľov európskych pasov.
Potom prišiel máj 2004 a Slovensko do EÚ vstúpilo. Oslavám a radosti nebolo konca kraja. Spolu s kamarátmi sme urobili niekoľko happeningov, napospol sa týkali prekračovania štátnej hranice presne o polnoci; niekde k tomu hrala muzika, inde sme robili pikniky priamo na čiare, maľovalo sa na asfalt, ploty, múry domov.
Slávnostné chvíle pominuli a aj cestovať sme mohli stále slobodnejšie, lebo sme sa stali súčasťou schengenského bezcolného priestoru. Aj závory sme popíli, no ten pocit, tú uvoľnenosť a sebavedomie, ktoré som vídaval na tvárach EU-citizens, sa nie a nie dostaviť. Aj keď sme prišli na festival, čítačku, koncert, alebo len tak, na návštevu, aj keď sa k nám správali milo alebo aspoň zdvorilo, nebol som si istý, či moja prítomnosť nie je len trpená. Či naše rozhovory o slobode a radosti z toho, že ju máme, neostali iba v rovine zdvorilej konverzácie. Problém som videl, a stále vidím v tom, že sme svoju šancu prispieť do debaty niečím podnetným lebo autentickým, čiže prežitým, nedocenili a nevyužili.
Tým prežitým mám namysli štyri desaťročia totality. Červenej. A predtým šesť rokov hnedej, klérofašistickej. Nejdem nám tu kaziť slávnostné chvíle sebabičovaním, len chcem pripomenúť, že nebyť toho, že sme sa v máji 2004 s odretými ušami a holými zadkami (Tak vtedy frflali odporcovia vstupu – čo tam budeme robiť, v tej Európe, s holými zadkami?!) do EÚ prešmykli napriek mečiarovským lžidimitriádam (aj on presadzoval politiku štyroch svetových strán a okrem toho, že nám sľuboval druhé Švajčiarsko, tvrdil, že sa staneme mostom medzi Východom a Západom), boli by sme už dobrých dvadsať rokov na ceste späť k totalite lukašenkovského typu. Ak nie rovno putinovského.
Aj keď dvadsať rokov po našom vstupe do EÚ máme čo oslavovať, dôležitejšie je uvedomiť si, že ak sa pozrieme pred rok 1989, ktorým to u nás celé začalo, prednovembrová totalita za dvadsať rokov stihla na našom občianskom povedomí napáchať toľko škôd, že zrejme ešte ani o ďalších dvadsať rokov nebudeme vedieť byť Európe na osoh tak, ako ona bola doteraz nám. A to nehovorím o tom, že v súčasnosti sa na nás svet nemá prečo pozerať priveľmi zhovievavo.
Sme ako naši hokejisti v kanadsko-americkej lige – jednou nohou vždy na farme. A vieme, podľa čoho človek spozná farmu. Po slovensky gazdovstvo. Podľa slamy. Nič proti slame. Ale v topánkach ani v hlavách nám dobrú službu nerobí.
