V krátkom slovníku slovenského jazyka je slovo „alternatíva“ vysvetlené ako možnosť voľby medzi viacerými riešeniami. V dnešnej spoločnosti má to slovo však už úplne iný význam. Aj nad tým sa v glose zamýšľa hudobník Samuel Szabó. Audioverzia glosy v Archíve RTVS.
Alternatíva voči čomu?
Počas svojho života som si stihol všimnúť, akým vývojom si prešlo slovo “alternatívny”, najmä v kontexte ľudskej kultúry. Keď som bol decko, väčšinou som to slovo počul buď na označenie hudby, alebo spôsobu života.
Alternatívna hudba značí spôsob uvažovania o hudbe odlišný od väčšinového – a teda je to veľmi zaujímavý spôsob prepájania ľudí s nevšedným uvažovaním, šanca nájsť ľudí s nevšednými myšlienkami, ktorí ťa posunú dopredu. Hudba nie je iba zvuk, hudba je spôsob myslenia o zvuku, a preto hudba prepája ľudí s podobným myslením. Krásna vec.
Alternatívny spôsob života, to malo byť veľmi vágne označenie pre časť ľudstva, pre ktorú je život vo väčšinovom spoločenskom usporiadaní mimo ich vlastnú komfortnú zónu, a preto musia vytvoriť nejakú paralelnú spoločnosť s iným poriadkom. Tak, ako pri hudbe, aj tu platí – to, že si odlišný, neznamená, že si lepší, a teda vyberaj obozretne. Žiť v dodávke je fajn, lebo jeden deň vidíš Hnúšťu a druhý deň zase Krupinu. Žiť v dodávke je blbé, pretože zháňaš miesto na rannú hygienu, pitnú vodu, a spíš nepohodlne. Čo je pre niekoho peklom, je pre iného nebom, výber je na tebe. Na ľuďoch, ktorí chcú žiť nekonformne, často parazitujú manipulátori a sektári, pretože aj nekonformní ľudia často potrebujú svojho vodcu, vesmírnu alfa bytosť disponujúcu nevídanými silami, ideálne nejakú neexistujúcu. Niekedy na tieto myšlienky zmotáš tak veľa ľudí, až preniknú do hlavného prúdu, a takýmto spôsobom alternatíva požerie sama seba. Stať sa to môže na hocijakom konci spektra, antikapitalistické subkultúry nezriedka zažili svoju vlastnú komercializáciu.
Ako vidíme, aj potiaľto je pojem alternatíva celkom krehký, ocitnutý na hrane sebapožierania. Lenže za týmto už začínajú povážlivejšie končiny alternatívnosti, také, ktoré sa ocitajú za hranou reality. Vyvrcholením je hnutie alternatívnych faktov. Na rozdiel od ľudí, ktorí sa vyhraňujú voči zažitým spoločenským konštruktom, pre týchto ľudí je realita natoľko nekomfortná, že ju odmietajú a nahrádzajú ju vykonštruovanými modelmi, v ktorých má planéta Zem tvar nepravidelného sedembokého ihlanu, vládnucou triedou sú dinosaury žijúce na odvrátenej strane Mesiaca, ktorý je ale sám o sebe iba hologram.
Teraz niečo k pojmu – alternatívne médiá. Pod takéto médiá sa dnes zvyknú často radiť médiá šíriace postfaktuálny naratív – čiže paradigmu, podľa ktorej pravda neexistuje, je iba tvorená médiami, a prijímateľ si sám môže vybrať, akú pravdu bude prijímať. Pričom tieto alternatívne konštrukcie nemajú charakter únikovej zóny – nie je to paralelná konštrukcia lepšieho sveta, ktorý máš žiť, ale sú to paranoidné konštrukty o svete, pred ktorým sa máš brániť. Akákoľvek snaha o parazitovanie na hnutiach, ktoré sa reálne snažia budovať iný svet, tam nedopadá úspešne. Pamätáte si ešte oblastné skupinky slovenských neonacistov, ako sa roky dozadu snažili propagovať sebestačné biozáhradkárčenie? Neviete niekto, ako to dopadlo?
Normálne by som si pod pojmom alternatívne médiá predstavil napríklad samizdatovú kultúru okolo punkových zinov. Štandardne je úlohou médií informovať ľudí o dianí – hoci aj o niečom tak špecifickom, ako je dianie na punkovej scéne – médiá by nemali emócie, nebodaj paranoidnými smermi. Naozaj chceme označovať slovom “alternatívne” médiá, ktoré si postavili úspech na nekončiacej sérii apokalyptických varovaní, ktoré sa nikdy nenaplnili?
Rovnako je v tomto ohľade ohýbaný pojem “mainstream”, čiže hlavný prúd. Hlavný prúd je tá oblasť kultúry, ktorá je zrozumiteľná všetkým vrstvám, používa jednoduchý jazyk, jednoduché a priame emócie. V oblasti médií je takýmto hlavným prúdom bulvár. Bulvárna tlač, televízia či internet vedú rebríčky sledovanosti, a teda ich vieme označiť za hlavný prúd aj štatisticky. Mienkotvorné médiá, ktoré sú v tomto kontexte často označované za hlavný prúd, sú v skutočnosti na rebríčkoch obvykle nižšie.
Dezinformačné médiá tiež patria do okruhu médií, ktoré hľadajú senzácie, pracujú so silnými emóciami, dráždivými titulkami článkov, a používajú lacné psychologické návnady na svojich divákov – napríklad “zdieľajte, kým to nezmažú”. Najpopulárnejšie dezinformačné médiá sú v skutočnosti na rovnakom spektre, ako bulvárne médiá, a používajú rovnaké psychologické ťahy. Dezinformačné médiá nie sú súčasťou alternatívnej kultúry, pretože používajú ľudovo zrozumiteľné formy komunikácie – úderné titulky, silné emócie, kŕmiť ľudí tým, čo chcú počuť, a metódu “keď poviem niečo, čo očividne nie je pravda, ľudia tým budú šokovaní, a vzbudí to pozornosť”. Alternatívne médium nie je, keď pred desaťtisíckami fanúšikov celé hodiny rozprávaš o tom, ako ti každý zabraňuje rozprávať. Alternatívne médium je, keď v okrese Prievidza vydávaš magazín o osembitovej hudbe, distribuuješ ho iba na počítačových disketách, a si si vedomý, že táto záležitosť bude mať iba päťdesiat skalných fanúšikov na okolí.
Tento text zakončím citátom od Oldřicha Janotu, ktorého sa pýtali, či existuje v hudbe nejaká naozajstná alternatíva. On odpovedal: „Možno škovránky, vtáky vôbec, predovšetkým v tej úplnej vnútornej nezávislosti od toho, či ich niekto počúva”
