Umenie na Slovensku dostáva v tomto období zabrať a osud viacerých inštitúcií visí na vlásku. Všimla si to samozrejme aj historička umenia Zuzana Bartošová, ktorá k momentálnej situácii napísala glosu.
Aktuálne
Na konci roku 2022 Slovenská národná galéria otvorila nové a vynovené priestory, na jar ďalšieho roku predstavila expozíciu moderny. Od začiatku nechýbali diela súčasných umelcov a časom ich doplnili aj ich samostatné výstavy. Takou je napríklad prehliadka bohatého diela predčasne zosnulého Mareka Blaža. Tú ešte stále možno vidieť. Avšak na hlbší pohľad do problematiky zrodu slovenskej neoavantgardy sme museli počkať až do tohoročnej jari.
Výstava Umenie fantastického odhmotnenia v kurátorskej koncepcii Aurela Hrabušického predstavuje konceptuálne tendencie, ktorým sa na Slovensku so silným zaujatím začali venovať mladí autori v polovici šesťdesiatych rokoch. Tvorivým, nápaditým a nie na poslednom mieste aj intelektuálnym. Vystavené diela poukazujú na ich radikálny odklon od stvárnenia vizuálnej reality a na kritický pohľad, akým nazerali tradičné výtvarné disciplíny.
Expozícia predstavuje výber z tvorby kľúčových autorov nášho konceptuálneho umenia – Alexa Mlynárčika, Stana Filka, Júliusa Kollera, Petra Bartoša, Milana Adamčiaka, Rudolfa Sikoru i Dezidera Tótha. Autori priestorového riešenia jednotlivé kóje jasne označili menami umelcov, ktorí tam vystavujú a zvládli aj rozmanitosť artefaktov.. Samotnej prezentácii sa dá len ťažko niečo vyčítať. Škoda však, že sa sústredila len na prvú fázu nášho konceptuálneho umenia rokov 1963 až 1972. Autori, ktorí sa mu venovali, prišli po vylúčení zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov o možnosť verejne prezentovať svoju tvorbu, avšak venovali sa mu aj neskôr, dokonca dodnes, či do svojej smrti. Niektoré ich diela mali potom už iné vizuálne vyznenie. Doba sa menila, s ňou aj oni a predovšetkým podmienky tvorby vrátane pochopenia publika. Túto skutočnosť napokon priznáva aj kurátor výstavy, keď na jej záver zaradil konceptuálne diela Juraja Meliša a Ľubomíra Ďurčeka z osemdesiatych rokov. Celok tejto tendencie, napriek poctivo pripravenej expozícii, však neuchopil. Považujem to za premárnenú príležitosť, veď kto iný, ak nie Slovenská národná galéria, má prinášať relevantné, historicky koncipované výstavy.
Segmentom, ale oprávneným, je aj ďalšia výstava, ktorá dokresľuje význam výtvarného diania v kultúrnom kontexte konca šesťdesiatych rokov. S názvom Umenie ktoré zostalo. Medzinárodné bienále mladých výtvarníkov Danuvius 1968, ju kurátorsky pripravila Vladimíra Büngerová. Sústredila sa na predstavenie udalosti, ktorá sa v Bratislave konala napriek prerušeniu jej príprav vpádom vojsk Varšavskej zmluvy do Československa. Predstavila diela vystavené na Danuviu, dnes v zbierke Slovenskej národnej galérie, doplnili ju dobové fotografie i dokumenty. Slovenská národná galéria dokonca natočila video, ktoré udalosť dokresľuje komentárom Dušana Králika, sochára, ktorý na Danuviu vystavoval i historičky umenia. Škoda len, že ani jeden z nich nespomenul dnes už zosnulú Ivu Mojžišovú. O organizovanie a prípravu Danuvia sa osobne zaslúžila. Jej miesto napokon zaujal Ľubor Kára, ktorý vtedy zastával viacero významných funkcií v štruktúrach výtvarnej obce. Mojžišová, ako mladá kritička umenia, jeho vplyvu nedokázala konkurovať, avšak dnes by sme na jej podiel pri príprave Danuvia nemali zabúdať. Napriek marginálnym výhradám odporúčam divákom navštíviť stretnutie týchto dvoch, skutočne pozoruhodných výstav.
Moju radosť z aktuálneho výstavného diania, ktoré je oveľa bohatšie na udalosti,než sú tie, čo som spomenula, a to nielen v Bratislave, kazí vpád necitlivých politických rozhodnutí do života inštitúcií v oblasti súčasného výtvarného umenia. Galéria Slovenského rozhlasu končí svoju činnosť kvôli nedostatku financií a z rovnakého dôvodu zmrazila svoje aktivity bratislavská Kunsthalle. Riaditelia prvej i druhej inštitúcie sa ocitli takzvane „na voľnej nohe“. Prvý z rozhodnutia vedenia RTVS, druhý vzhľadom na situáciu odstúpil z funkcie sám. Navyše, osud Kunstahalle je neistý. Bola by veľká škoda, keby inštitúcia, o ktorú usilovali generácie výtvarných umelcov a kritikov, stratila po desiatich rokoch svoju samostatnosť.
A to, že Bibiana, ktorej hlavnou činnosťou je vychovávať deti a mládež k porozumeniu výtvarnému umeniu, sa odrazu ocitla bez profesionálneho vedenia, považujem za úplne chybný krok. Pripájam svoj hlas k tým, ktorí s odvolaním vedenia bez zjavnej príčiny nesúhlasia. Nerozumiem, ako sa môže v demokratických pomeroch ignorovať odbornosť a zabúdať na poslanie, kvôli ktorým konkrétne inštitúcie, teda aj Bibiana, vznikli.
