Jedným z miest, kde sa posledné roky spájala kultúra slova a kultúra obrazov, bola Galéria Slovenského rozhlasu. Tá však bohužiaľ svoju činnosť o chvíľu ukončí. Nad stratou tejto kultúrnej inštitúcie sa vo svojej glose zamýšľa samostatná vedecká pracovníčka Ústavu dejín umenia Slovenskej akadémie vied Zuzana Bartošová.
Audio verzia glosy na vypočutie v Archíve RTVS.
Kultúra obrazov versus kultúra slov
Jeden z najvýznamnejších súčasných slovenských výtvarných umelcov, Alex Mlynárčik, sa dožíva deväťdesiatych narodenín. V mentálnom zdraví, stále tvorivý. Vek pridáva aj fyzické problémy, ale on im nikdy nepodľahol, vždy ich riešil. Je nielen výnimočným umelcom, ale aj družným spoločníkom a verným priateľom ľudí, ktorých si obľúbil a ktorí si obľúbili jeho otvorenosť, toleranciu k inakosti a európsky nadhľad nad problémami, čím sa líši od väčšiny Slovákov žijúcich trivialitou. Časťou svojho života a celou dušou je Parížan a vôňu tohto mesta umeleckých a intelektuálnych snov na Slovensko priniesol už ako mladý v polovici šesťdesiatych rokov. Dodnes je jeho dobrovoľným vyslancom v našom kultúrnom prostredí.
Jedným z umeleckých snov Alexa Mlynárčika je utopická architektúra. Oslovili ho myšlienky Michela Ragona, osobnosti svetového významu, ktorého kniha Kde budeme žiť zajtra podnietila architektov hneď ako vyšla a je ich inšpiráciou dodnes. Ako pri všetkých snoch a túžbach, Alex Mlynárčik realizoval aj túto métu. S architektmi Vierou Meckovou a Ľudovítom Kupkovičom založili skupinu VAL (skratka francúzskeho názvu Cesty a aspekty zajtrajška). Od druhej polovice šesťdesiatych rokov pracovali na konceptuálnych projektoch, ktoré by sa vtedy nemohli realizovať nielen u nás, ale ani v podmienkach svetových súradníc. Natoľko boli ambiciózne. Počas štyroch desaťročí vytvorili viac imaginárnych, avšak seriózne dopracovaných štúdií architektonických objektov, vznášajúcich sa nad prírodnými scenériami či historickými centrami miest. Nechýba im infraštruktúra, vybavenosť, ani komunikácie. Sú odvážne a jedinečné. Divák s imagináciou si vie predstaviť, ako by v realite vyzerali Heliopolis – olympijské mesto nad Tatrami, či Istroport – umelecký prístav na Dunaji, i ďalšie.
Konceptuálne projekty sú len jedným z prínosov Alexa Mlynárčika do nášho súčasného výtvarného umenia. Invenčnými objektmi a prostrediami prekročil hranice tradičných médií obrazu a sochy. Autorskými udalosťami a sviatkami sa pripojil k skupine parížskych Nových realistov, francúzskemu variantu pop-artu, ktorý je jedinečný tolerantnosťou k rozmanitosti poetík svojich autorov. V tom sa líši od amerického pop-artu, ktorý sa zrodil v rovnakom čase. Oba smery zbližuje odmietanie bravúrnosti umeleckého, maliarskeho či sochárskeho prednesu. Rovnako intenzívne vnímajú pulz súčasného života, prínos nových neosobných médií. Oba ironicky, na svoj prospech, využívajú svet konzumu a reklamy.
Skupine VAL – inými slovami pocte Alexovi Mlynárčikovi k životnému jubileu – sa venuje pripravovaná výstava v Galérii Slovenského rozhlasu. Otvorí sa 12. marca. Dozvedela som sa, že bude v budove pyramídy poslednou. Kvôli nedostatku financií skončí činnosť výstavná sieň, ktorá pod vedením Ivana Jančára za dva roky svojej existencie predstavila desiatku zmysluplných expozícií. Poslanci parlamentu, ktorí rozhodujú o dotáciách pre RTVS, zrejme nedomysleli ich krátenie. Galériu Slovenského rozhlasu považujem za mimoriadne dôležitú inštitúciu, ktorá úspešne pestuje porozumenie výtvarnému umeniu, o čom svedčí jej bohatá návštevnosť. Navyše, mám k nej osobný vzťah. V roku 1988 som tam v rámci Dní novej slovenskej hudby koncipovala a uviedla „prvú zásadnú výstavu Nový slovenský obraz“, ako uvádza Archív RTVS.
Galéria Slovenského rozhlasu bola a ešte stále je významným mostom medzi svetmi obrazov a slov. Svetov, ktoré nie sú kompatibilné, lebo aj výtvarné umenie má svoj jazyk a kto ho neovláda, tak mu neporozumie. Nielen súčasnému, ale ani umeniu historických období. Môže povedať, že sa mu obraz alebo socha páčia. Ale výtvarné umenie nemá primárny cieľ, aby sa páčilo každému. Reaguje na idey doby, reprezentuje ich a odovzdáva posolstvá v inotajoch, ktoré treba vedieť čítať.
Galéria Slovenského rozhlasu bola a ešte stále je takýmto mostom. Ak zanikne a zdá sa, že čoskoro, tak zomrie nádej, že ľudia slova, redaktori a literáti, budú časom viac rozumieť výtvarnému umeniu. Priepasť medzi dvomi slovenskými európsky orientovanými kultúrnymi kruhmi sa zväčší. A prázdneho priestoru sa možno, ako sa to u nás stáva, zmocnia tí, ktorí nectia kultúru ani Európu a navyše nemajú vkus.
