Naša spoločnosť sa nachádza medzi krajnosťou bezbrehého individualizmu a krajnosťou totalitného kolektivizmu. Tak to aspoň tvrdí vo svojej glose Daniel Pastirčák a aby sme lepšie porozumeli ako to myslí, ponúka nám vysvetlenie skrz film s názvom Skúška orchestra.
Audio verzia glosy na vypočutie v Archíve RTVS.
Skúška orchestra
Taliansky režisér Frederico Fellini natočil film Skúška orchestra. Vystihol v ňom základnú dilemu ľudskej spoločnosti.
Dej je umiestnený do prázdnej katedrály. Diváka víta staručký prostoreký kostolník. Sprevádza nás prázdnymi priestormi a popisuje ich zašlú slávu. Pristavuje sa pri honosných hrobkách. Pod ťažkými náhrobkami odpočívajú slávni arcibiskupi a kardináli. Kultúra, ktorá stvorila katedrálu je mŕtva. Priestor dnes slúži ako skúšobňa orchestru. Prichádzajú hudobníci. Zasadnú každý k svojmu nástroju. Pod starými klenbami sa rozoznie hlučná hudba. V sakrálnom priestore znejú jej tóny bezducho a vulgárne. Hudobníci hrajú mechanicky bez citu, celok hudby je im ľahostajný. Niektorí, sklonení nad tranzistorovým rádiom, počas hrania sledujú futbalový zápas. Občas sa ozve hrozivé zadunenie, priestory kostola sa otrasú.
Cez prestávku televízny reportér robí intervium s hudobníkmi. Všetci hovoria v podstate to isté: Svoj nástroj považujú za najdôležitejší, ostatné nástroje tvoria iba pozadie potrebné na to, aby vynikol ich hlas. Napokon na kameru prehovorí neurotický dirigent:
Hudba je posvätná, každý koncert je ako omša. Aký sme boli kedysi všetci šťastní, zabudli sme na všedné starosti, v očakávaní prvého pohybu taktovky sme boli ako jedno telo – jediný dych – len my a nástroje spojené v jedinú vitálnu silu. Nikdy sme sa na dirigenta nedívali, proste sme ho cítili – bol v našom vnútri. Koľko lásky bolo medzi nami. Lásky, po ktorej dnes, ako vidíte, niet ani stopy.
Po prestávke, nastane revolúcia. Hudobníci zvrhnú dirigenta. Na jeho miesto dosadia obrovský metronóm. Radikálnejší revolucionári však nepristúpia na takú polovičatosť a zvrhnú aj metronóm. Nastáva všeobecný chaos. Bubeník pod klavírom súloží s klaviristkou, druhý huslista miery revolverom na prvého. Údery sa ozývajú znova a znova. Napokon sa vyvalí časť múru. V temnote za múrom sa kýva obrovská demolačná guľa. Pod rozvalinami umiera harfistka. Atmosféra sa mení. Vydesení hudobníci sa zhŕknu okolo mŕtvej.
Dirigent využije situáciu a berie veci do rúk. „Zostali nám iba noty!" povie: Vráťme sa k notám!“ zvolá. Vystrašení muzikanti zbierajú roztratené noty, čo vypadli z prevrátených stojanov. Poslušne sa vracajú na svoje miesta. Skúška pokračuje. Spočiatku hráči hrajú citlivo a pozorne, no čoskoro zvuk hudby znova zdrsnie. Do toho nesúladne dirigent, diktátorským hlasom reve príkazy prešpikované šťavnatými nadávkami.
Tak film končí. Os sa vychýlila na opačnú stranu. Spoločenstvo ohrozené anarchiou hľadá záchranu v diktatúre. Tak sa tu kývame. Z krajnosti do krajnosti. Kto zastaví hrozivé kyvadlo dejín a uvedie svet do rovnováhy?
Ako veľmi sa naša situácia podobá Felliniho Skúške orchestra. Západný svet je dnes podobný mysli schizofrenika, rozpoltený medzi fixnou ideou konzervatívcov a fixnou ideou progresívcov. Sú rozdelení zákopmi kultúrnych vojen - nič ich už nespája. Súdržnosť sa rozpadá, narastá chaos. Už počuť údery demolačnej gule. Časť múru sa vyvalí celkom blízko nás, dennodenne do ruín pochováva tisícky ukrajinských priateľov. Múr sa zvalil v Gaze. Svet sa otriasa v základoch. Ešte včera bezstarostných ľudí sa zmocňuje strach. Cynici s diktátorskou povahou sa ujímajú vlády. Hrozba k nám dolieha z vonku i z vnútra. Sledujeme ako korupčná vláda na Slovensku presadila zákony, ktoré chránia páchateľov a ohrozujú obete.
Právo je zatlačené do úzadia a spravodlivosť stojí bokom. Pravda sa potkýna na ulici a statočnosť nemôže vstúpiť. A ten kto sa vyhýba zlu stáva sa korisťou. Izaiáš tie vety napísal pred tisícročiami, no znejú ako komentár k udalostiam, ktoré sa u nás dejú dnes.
V prázdnom kostole na ruinách mŕtvej cirkvi spoločnosť, symbolizovaná orchestrom, osciluje medzi krajnosťou bezbrehého individualizmu a krajnosťou totalitného kolektivizmu. Prvá krajnosť v mene individuality obetuje potreby komunity. Druhá v mene komunity obetuje individualitu. Potrebujeme znova objaviť transcendentný horizont nad sebou. Iba v ňom sa totiž individualita a komunita môžu spojiť v dynamickej vzájomnosti a prekonať tak svoje chronické protirečenie.
