Každá krajina v nás vyvoláva nejakú emóciu. Sudety sú špecifické. Sú o ľuďoch, ktorí odišli, ale v nejakej podobe stále zostávajú. Aj o tom píše spisovateľka Alena Sabuchová. Audio verzia glosy v Archíve RTVS.
Sudety
Pod oknami sa pásli ovce a vonku bolo počuť spievať vtáky. V kláštornej záhrade som stretávala záhradníčku v ružovej vetrovke, ktorá zastrihávala posledné októbrové ruže. Vodu si naberala z kašny od anjela, vyvierala mu z úst. Ružiam opadávali lupene, niektoré zoschli a zrolovali sa, čím vytvárali rozlúčkový ceremoniál odchádzajúcej jesene.
Miestni hovorili, že v lesoch sú vlci, ale netreba sa ich báť.
Na starých nemeckých cintorínoch sochy naveky smutných dievčat v životnej veľkosti držali v rukách žlté kvietky. Niekto im ich nosil ako pozornosť do večnosti. Kvety zeme z toľkokrát zmeneným menom, kde vybité oči samôt na stráňach sledovali odchody a príchody tých, ktorí si budú v tej večnosti navzájom odpúšťať.
Ani kvety na hroboch im nikto nezalieval, povie mi pani, ktorej babička ako dieťa po odsune Nemcov chodievala s krhlou k cudzím menám.
Komíny starých fabrík ako obrátené výkričníky stáli nad spájajúcimi sa cestičkami, kam malý vlak s dvoma vagónikmi zvážal obyvateľov do práce.
Kaviareň s nemeckým názvom a zachovanými pôvodnými štukami bude opäť funkčná, pod náterom sa našli pôvodné omietky z konca 19. storočia. Steny sa nadýchli, akoby si vôbec nevšimli tých sto rokov, počas ktorých spali vo vrstvách vápna.
Čo sa vie všetko stať za storočie alebo za deň, pýtala som sa kaplniek v hlbokých lesoch a skál v Adršpachu.
Pani, čo si na konci sveta otvorila vegánsku reštiku, čakala kominára. Má v byte kachle, pred zimou treba skontrolovať komín. Hned potom pôjde kúpiť sójovú smotanu.
,,Posielali sem rehoľníkov a politických väzňov. Mysleli si, že za Policí nad Metují už nie je nič.“
Vraciam sa zo Šonova, barokový kostol svätej Markéty na úbočí v aleji stromov je zamknutý. Už sa nepoužíva, chátra, zvony mu cez vojnu zrekvírovali. Mlčí o tom všetkom.
Autobus zo Šonova do Broumova mi ide až o polhodinu, tak sa púšťam peši po poľnej ceste za dedinou, kde skôr stretnete svätých ako autá. Občas nejaké prejdú, zastavujú mi. Pýtajú sa ma, či nejdem s nimi, ale hovorím, že sa prejdem. Mám to kúsok a páči sa mi tá predstava byť tak trochu neviempresnekde. Nehľadajte ma.
Asi kilometer od Broumova mi zastavuje autobus, vodič hovorí, nech si naskočím. Tak naskakujem, nemám srdce ho odmietnuť, aj so štyrmi cestujúcimi vnútri.
Veľa som kráčala. Veľa som počúvala. O vinách a krivdách, o láske jedných s tými druhými. O hákových krížoch na stenách, o domoch s číslami, v ktorých nič nezostalo. O rabovačkách aj záchranách. O rozbitých schodiskách aj ukrytom porceláne. Vždy ktosi prišiel, niekto odišiel. Niekto sa už viac nevrátil. Iný by sa už nikdy vrátiť nechcel.
Také ste boli, Sudety. Zase som raz utekala na hranice, sama neviem prečo, či ma tam čosi ťahá alebo tlačí.
Veľa som našla.
Pri rannom behu ma kosci v bezpečnostných okuliaroch zdravili z diaľky. Mávala som im a bežala odušu, akoby ma na konci ktosi čakal a chcel mi rozprávať o všetkom, čo si pamätá. Povedal by možno, tu sa stalo všetko. Rozprával by o smutnej zemi so zmenenými menami. Ale ktorá nie je?
Obieham pár pamätných tabúľ a búst. Zakladateľ textilky aj futbalista. Mestečko duchov. Jeden supermarket s bio maslom, ktoré nik nekupuje. Pár deciek pijúcich na malej stanici a domy bývalých továrnikov, ktoré nik nechce kúpiť ani za bagateľ. Nie kvôli duchom, skôr kvôli elektrine.
Dávam si koláč v malej cukrárni na rohu, pravidelne sa tam stretáva skupinka dôchodcov a hrá mariáš. Ktovie, ako dlho tam už chodia. Povedať, že sa tu čas zastavil, by nebolo férové klišé. Všetko okolo mňa tu hovorí o plynúcom čase, čas je ako žena s fialovými vlasmi práši koberček z okna na prízemí a usmieva sa pri tom.
