Máme radi svojich susedov? Sme dobrí susedia? Pýta sa vo svojej glose spisovateľ Silvester Lavrík. Audio verzia glosy v Archíve RTVS.
Ako byť dobrým susedom
Obyvatelia Českej republiky majú spomedzi cudzincov najradšej Slovákov. Tak znie interpretácia prieskumu, podľa ktorého by deviati z desiatich Čechov nemali nič proti tomu, ak by ich susedom bol Slovák. Tak totiž znela otázka – kto z cudzincov by vám ako sused prekážal najmenej. Nechcem nám kradnúť ilúzie, ale obávam sa, že na základe tohto zistenia tvrdiť, že Česi majú spomedzi cudzincov najradšej Slovákov, je trestuhodne ľahkovážny výklad výsledkov ankety. A nejde o to, že obyvateľ Postoloprt či Kokoří si na Tahiťana či Inuitu napochytre jednoducho nespomenie.
Nech je ako chce, že sme s Čechmi susedia, je neodškriepiteľná realita. Veď preto sa im v poslednom čase tak darí, mohol by nejaký uštipačný nezainteresovaný pozorovateľ poznamenať. Lenže aj susedom treba vedieť byť. A keď sme už pri tom, kto vie, ako by vyššie zmienený prieskum dopadol u ostatných našich susedov. Poliaci si nás stále mýlia alebo s Maďarmi alebo s Čechmi. Stačí sa pozrieť na ich povedomie o našej histórii. S Maďarmi si spoločnú históriu nevieme navzájom ani odpustiť, ani dopriať. Rakúšania? No ako by som to... Ak sa potrebujú vyblázniť, prídu si zajazdiť na naše cesty, hoci doma úzkostlivo dodržiavajú všetky, nielen dopravné predpisy. A Ukrajina? Hm, viem – to je už nejaký čas osobitná kapitola.
Prahu a Viedeň si našinec rád vyberá ako obľúbenú víkendovú destináciu. Ba aj do Budapešti sa odváži aspoň raz za život, ak chce mať na chvíľu pocit svetáckosti. Lebo veď tam sa už žije ten naozajstný život plný modernity a s rukou na tepe doby. No do takej Varšavy sa vyberie málokto. Pritom nejde len o to, že je na naše pomery ďaleko. Jednoducho sme ju ešte neobjavili a kto by už chodil do Varšavy, keď za tie isté peniaze môže mať víkend v Paríži alebo v Ríme?. A čo potom Kyjev? Hm – ako tu už zaznelo, to je osobitná kapitola.
Typický víkendový pobyt, nech ho našinec trávi kdekoľvek, to je predovšetkým chodecké podujatie. Doma povieme, že sme chodili po pamiatkach, ale fakt je, že v drvivej väčšine sme okolo nich len - prechádzali. Domov hlásime, že tu (New York, Barcelona, Londýn, Berlín...) to naozaj žije, reštaurácie sú plné, bary praskajú vo švíkoch a ľudia sa vedia naozaj baviť na úrovni, nie ako u nás doma. No to, že sa tej komerčne nesmierne výnosnej haravare prizeráme z dobre ukrytej lavičky v parku, dojedajúc lepeňák od mamy, to je zase – osobitná kapitola.
No a teraz ten Kyjev a Ukrajina. Viem, je tam vojna. Väčšina obyvateľov Slovenska ju vníma od 24. februára 2022, no nájdu sa aj takí, ktorí ju zaregistrovali už v roku 2014. A tí najlepšie informovaní už od čias kniežaťa Vladimíra. V kontexte tejto glosy je však predlanský február prahom vnímavosti voči tomuto susedovi. Nepočúva sa to príjemne, ale je to tak. Ešte šťastie, že v prvej chvíli po invázii neboli v strehu naše fóbie a frustrácie pochádzajúce z našej najtypickejšej národnej črty – malosti. Lenže po dvoch rokoch sme už z vlastnej veľkorysosti unavení. Veru, žiť v mieri sám so sebou deň za dňom na mieste, ktoré marketéri cestovných kancelárií nikdy nedali a nedajú na plagáty nie je to isté, ako stráviť predĺžený víkend na najrušnejšej obchodnej ulici sveta. Ale to je – však vieme.
Ešte k tým susedským vzťahom. Keď som bol chlapec, bolo to v šesťdesiatych rokoch, zadné stavy dvorov v našej dedine uzatváral súvislý rad stodôl. Opierali sa jedna o druhú, celé z dreva, vrátane šindľovej strechy. Nebolo leta, aby sa niektorá z nich nechytila. Skrat, iskra z výfuku, zahodený vajgel. Občas podpaľač. Hasiči sa takú stodolu ani nepokúšali hasiť. Ba ani tie susedné. Len čo natiahli hadice, začali polievať až tie, ktoré sa opierali o stodoly susediace s tou horiacou. Výsledok? Ak sa chytila jedna, popolom ľahli tri.
Kto si dokáže predstaviť mapu Strednej Európy, vie, kam mierim. Slovensko má zaujímavých susedov. A tí majú svoje záujmy. Z tohto pohľadu je naša mladá republika tá stodola uprostred. Naši susedia si svoje problémy vyriešia aj ponad naše hlavy, ak to bude treba. Ak nebodaj vzbĺkneme, nechcem si ani len predstaviť, čo by nás mohlo zachrániť. Osobitnou kapitolou takéhoto uvažovania je fakt, že u našich ukrajinských susedov už horí. A toto už nie je osobitná kapitola tohto uvažovania. Je to jeho základný spodný tón.
Blíži sa výročie vzniku Slovenskej republiky. Tridsiate prvé. Je to aj dátum a výročie vzniku Českej republiky. Je to nezvyklé slovné spojenie – vznik Českej republiky, však?. S dátumom 1. január 1993 si naši západní susedia spájajú skôr druhý a zatiaľ definitívny rozpad Československa. Či sa im to páči alebo nie, implicitne to znamená aj vznik Českej republiky. Ale aspoň získali dobrého suseda, mohol by sa uškrnúť nejeden. Ale nebol by to ktovieaký veselý vtip.
Prieskumy, ako je ten, ktorý bol citovaný v úvode tejto glosy, sa zvyknú robiť v miernom predstihu. Nech majú premiéri a prezidenti o čom nadnesene hovoriť v novoročných príhovoroch. Kto vie, ako by podobný prieskum dopadol na Slovensku. Môj súkromný tip? Deväť z desiatich Slovákov by povedalo, že by si za suseda neželali nikoho. A seba samých už vôbec nie. Pamätajme na to, keď budeme hľadieť do tmy prvej januárovej noci na franforce dokmásanej ohňostrojmi márnosti.
