Prijať smrť možno znamená prijať život. Nad týmto paradoxom uvažuje vo svojej glose kazateľ Daniel Pastirčák. Audio verzia glosy v Archíve RTVS,
Memento mori
Nedávno som sa v Pistoriho paláci zúčastnil diskusie s nezvyčajnou témou. Konala sa v rámci festivalu Memento móri, jej témou bola otázka dobrej smrti. Môže byť smrť dobrá? Dobrom predsa nazývame to, čo naše bytie obohacuje a rozvíja. Zlom zas nazývame to, čo bytie rozkladá až k poslednej ničote. Ak smrť znamená vyprázdnenie bytia, nemôžeme ju nazvať dobrou.
František z Asisi, však smrť vítal: Sestra smrť, oslovil ju a uvidel ju k sebe, ako blízkeho príbuzného. Smrť možno vnímať i takto, ako sestru života. Môžeme v nej rozpoznať dar, bez ktorého by nemohla vyniknúť jedinečnosť každého okamihu. Tak ako je ticho v hudbe podkladom pre krásu jednotlivých tónov, tak je i smrť temným pozadím pre žiarivé farby života. Práve preto, že všetko zaniká, každá chvíľa nadobúda váhu drahocennej neopakovateľnosti. Vďaka pominuteľnosti človeka sa zjavuje jeho jedinečnosť. Smrť je temným svetlom, v ktorom láska spoznáva samu seba. Milovanú bytosť každým okamihom strácam. Práve bolesť toho strácania ma otvára večnosti. Milovať znamená vidieť v milovanom človeku večnú bytosť. Napísal Paul Ricouer
Smrť mi je prítomná v každom okamihu, zjavuje sa v nej večnosť, ktorá mi chýba. Neúnavne mi pripomína, tú najhlbšiu pravdu, na ktorú tak ľahko zabúdam: Nič z toho kým som, nemám sám zo seba. Všetko mi je v každom okamihu darované. Bez toho vedomia by som zostal slepý voči zázraku života. Vedomie smrti moju dušu prebúdza zo spánku, bez toho prebudenia by mi život pripadal iba ako sled nudných, banálnych samozrejmostí. Nuž smrť je tmou, bez ktorej by som nevidel svetlá. Cez nepatrnosť konečného v sebe rozoznávam veľkosť toho čo je nekonečné. Tak sa stretám s tajomstvom svojho ja: Soren Kierkegaard to vyjadril takto: „Ja“ je sebauvedomelá syntéza nekonečného s konečným vo vzájomnom vzťahu. V plnosti sa preto môže prejaviť iba vo vzťahu s Bohom.
Simone Weilová si do svojho zápisníku napísala: Smrť: Okamžitý stav bez minulosti i budúcnosti. Nevyhnutný pre prístup k večnosti. Ten stav je nám neprestajne prítomný. Veď každým výdychu zostupujem k smrti a každým nádychom z nej vstávam k životu. Za karnevalom života je prázdnota. Bod nula, kde Počiatok a Koniec jedno sú. Keď som tam, dotýkam sa večnosti. V ľudskom živote sú dva okamihy dokonalej nahoty a čistoty: narodenie a smrť. pokračuje Simone: Zbožňovať Boha v ľudskej podobe a nepoškvrniť pri tom jeho božskosť, môžeme len ako rodiaci sa alebo umierajúci. Filozofovať znamená učiť sa umierať. Modliť sa je ako umieranie.
My však uctievame Boha nového života – hľadáme oslobodenie, víťazstvo, obnovenie moci. Netrvá dlho a začneme sa dusiť. Je to nádych bez výdychu. Nemôžem sa nadýchnuť, kým som nevydýchol, nemôžem začať, kým som neskončil. Boh konca k nám prichádza neustále. Poznajú to rodičia: Ich rodičovská opatera musí v pravý čas skončiť, aby sa z deti stali samostatní zodpovední ľudia. Alebo zakladateľ a jeho dielo: Poznáte agóniu zakladateľa? Z jeho vízií sa zrodil projekt, firma, charita či misia. Príde čas, keď zakladateľ bude musieť skončiť, odumrieť, vzdať sa svojho sna – inak to dielo na seba neprevezmú iní. Ak neodumrie, nezačne – nebude pokračovať v živote iných. Nové rastie zo smrti starého. Bez odvahy odovzdať sa smrti, nenájdeme odvahu odovzdať sa životu. Na hrobe T. S. Eliota sú napísané dve vety: V mojom počiatku je môj koniec. V mojom konci je môj počiatok.
Nad pracovným stolom mi visí podivuhodný kríž. Kúpil som ho pred rokmi na trhu od indiánov z Guatemaly. Indiánsky kríž je plný symbolov, tak ako indiánska myseľ. Priamo v strede, kde sa božská vertikála pretína s horizontálou človeka, je pribité medené srdce. Indiánsky Kristus vstal z hrobu, ale jeho zmučené srdce tu zostalo s nami. Okolo srdca žiaria mosadzné odliatky najrozličnejších vecí: kaktus, ovečka nad ňou prasa a vedľa nej pes, kukurica, kľúčik, noha, hlava, maska, auto, kohút, ryba, ucho, lietadlo i maličké ľudské srdce prebodnuté dýkou. Pre indiána je na kríži celý svet.
My zas na Slovensku máme kalvárie. Ponúkajú nám priestor na meditáciu nad tajomstvom smrti. A kalvária je všade v tebe, vo mne i okolo nás. Stúpame tou intímnou kalváriou od kaplnky ku kaplnke. Každý krok je novým umieraním pre nové zrodenie. Vidím dieťa: Umiera detstvu, aby sa rodilo dospelosti. Vidím muža a ženu - umierajú do seba uzatvorenému ja, aby sa rodili do vzájomnosti ja a ty. Vidím starcov a stareny, pred kaplnkou poslednej smrti. Tu umierame, aby sme sa tam narodili navždy?
„Kto si chce zachrániť život, stratí ho, kto stratí život v Láske nájde ho.“ My sa však bránime životu, práve tým, že sa bránime smrti. Kto nám dá odvahu opustiť to kým sme, aby sme sa stávali, tým kým, ešte len budeme? Mlčíš Kriste a umieraš za nás. Padáš do noci nášho strachu o seba, aby si z neho vstal do rána vzkriesenia, a vyviedol nás z hrobov strachu do odvahy nádeje.
Memento mori: Stretneme sa na ramenách indiánskeho kríža. Ja maličká vec života, s vami, maličkými vecami života, okolo srdca pribitého v strede, tam, kde sa všetky naše vzťahy spájajú.
