Konferencia
Minulý týždeň som prednášala na medzinárodnej konferencii Spojené nádoby: Umenie a kultúrna politika 90. rokov v Českej a Slovenskej republike. Organizovala ju pražská Národná galéria v spolupráci so Slovenským inštitútom. Uskutočnila sa k okrúhlemu výročiu pokojného rozdelenia republiky. Venovala sa kultúre a niektorým jej segmentom. Dvadsaťročný odstup od udalostí, ktorých boli viacerí účastníci konferencie aktérmi či pamätníkmi, umožnil pozrieť sa do minulosti menej náruživým pohľadom.
Jedinečné príspevky tých, čo deväťdesiate roky vo sfére kultúrnej politiky, kurátorských projektov a časopisov v Čechách i na Slovensku formovali, dopĺňali referáty mladých odborníkov. Tí tému interpretovali vlastným uhlom pohľadu.
Účastníci konferencie boli všetkých generácií. Organizátori na ňu pozvali aj dvoch odborníkov pôvodom zo Slovenska, kde v minulosti pôsobili, ktorí žijú už dlhší čas v zahraničí. Ich nezávislý pohľad mal tému konferencie objektivizovať.
Prednesené príspevky vrátili pozornosť publika do obdobia tesne po Nežnej revolúcii, kedy prestali platiť pravidlá predošlého spoločenského poriadku a nové, ešte krehké, sa onedlho začali na Slovensku otriasať vo svojich základoch. Počas mečiarizmu prestala platiť slušnosť, úcta k vykonanej práci, či solídnosť v občianskom živote, hoci sme počas Nežnej revolúcie dúfali, že budú samozrejmé. Doba bola naozaj drsná. Vládnuca moc usilovala o autokraciu. Napriek všetkému sme žili nesmierne dynamický čas.
Konferencia upriamila pozornosť na tých, čo počas tzv. normalizácie nekolaborovali s komunistickou mocou a po Nežnej revolúcii, na ktorej sa aktívne, napriek riziku postihov zúčastnili, dostali priestor. Ich energia a kreativita si aj dnes zaslúžia obdiv. Realizovali výstavy predtým odmietaných autorov neoficiálnej výtvarnej scény doma i vo významných inštitúciách v zahraničí. Dnes sú niektorí z tých umelcov hviezdami euroamerickej scény. Pridali sa mladší a začali vydávať časopisy, ktorých úroveň sa aj s odstupom času môže porovnávať s európskou.
Organizátori urobili aj prekvapivý a zároveň pozitívny krok ponad konvenčnú hranicu kultúry ako takej, krok k občianskej spoločnosti. Pozvali prednášať vydavateľov vietnamských časopisov, ktoré v Československu vychádzali už v deväťdesiatych rokoch a väčšinové obyvateľstvo o nich ani netuší.
Konferencia ukázala aj problematickú stránku volania po medzinárodnom diskurze, ktorý je v trende najmä v akademických kruhoch. Odborníci, hoci pôvodom zo Slovenska, nenaplnili očakávania tých, čo ostali žiť doma. Zrejme nemali čas študovať dokumenty, ktoré sú pre historicky koncipované príspevky samozrejmosťou. Jednu účastníčku zachránilo, že predniesla iný vstup, než ten, čo avizovala, druhý referujúci čelil kvôli nepravdivým tvrdeniam ostrej kritike. Za ich pozvanie však treba pražským kolegom poďakovať. Na bratskú krajinu nezabudli.
Dôležitý odkaz z konferencie mám však iný. Je najvyšší čas venovať sa našej porevolučnej histórii, udalostiam, od ktorých už máme dostatočný časový odstup. Netreba ďalej čakať a spoľahnúť sa na iných. Kombinácia pohľadu aktérov a mladých bádateľov je optimálna pre získanie plastického obraz obdobia kultúrnych dejín, ktoré súčasnosti vtlačilo dôležitú stopu.
Tiež ma prekvapilo, že organizátori konferencie – mladí pražskí historici umenia – nepoznajú svojich rovesníkov zo Slovenska. Bratislavská Kunsthalle predstavila už dávnejšie výstavu 90-te s relevantnou kolektívnou publikáciou. Vyšla roku 2014. Ani jedného z jej autorov, generačných súputníkov, organizátori na konferenciu nepozvali, hoci by ich príspevky určite pomohli osvetliť situáciu sledovaného obdobia.
Som vďačná pražským kolegom, že mapujú a interpretujú kultúru záveru spoločných dejín, hoci o čosi neskôr, ako slovenskí. Ani to nie je výnimočné. Na konferencii niekto z účastníkov pripomenul, že návrh, aby v Československu zrušili článok 4 ústavy o vedúcej úlohe komunistickej strany, prišiel zo Slovenska. Aj iniciatíva zbúrania železnej opony išla zo Slovenska. Stalo sa to 10. decembra 1989 na Deň ľudských práv pochodom 150 000 Bratislavčanov do Heinburgu v rámci podujatia Ahoj Európa. Hranice prešli pešo, bez pasov a víz. Až následne reagovala administratíva spoločného štátu
Tisícročie súžitia s temperamentnými Maďarmi zrejme formovalo našu národnú identitu. Na rozdiel do Čechov, ktorí sú opatrní, sme ochotní viac riskovať. Viackrát v dejinách sme túto vlastnosť využili pre vyšší cieľ, a tak sme prekročili vlastný tieň.
