Aké je naše národné jedlo? Samozrejme, bryndzové halušky. A čo to o nás vypovedá? Nad tým sa zamyslela Daniela Kapitáňová vo svojej glose.
Audio verzia glosy na vypočutie v Archíve RTVS.
Národné jedlo
Existuje teória, podľa ktorej národné jedlá stvorili národnú povahu a tá podporuje národné jedlá, ktoré, vo večnom kolobehu, podporujú národnú povahu. Možno by sme mohli spraviť skúšku a teóriu overiť našimi bryndzovými haluškami. Čo nám vyjde?
1. Jednoduchosť. Nenáročná príprava z nenáročných surovín. Lenže! Ak sa k bryndzi nedostanete, národné jedlo si – napriek nenáročnosti – nikde na svete neuvaríte. Nie je to ani boršč, ani hamburger, ani guláš, ktoré si bez väčších obmedzení môžete pripraviť rovnako v Austrálii ako v Čile. S výnimkou Rumunska je to dnes takmer nemožné. Dokonca v Čechách si jednoduchšie kúpite čatní či jalapeňo ako bryndzu. Takže áno, slovenská povaha je zdanlivo jednoduchá, ale dostať sa k nej a porozumieť jej môžete len tam, kde je doma.
2. Nemennosť. Máločo je v živote nemennejšie ako recept na bryndzové halušky. Žiadna surovina nie je nahraditeľná. Tu nemáte varianty typu „priložte zeleninu podľa fantázie“, alebo „dá sa pripraviť z akéhokoľvek mäsa.“ Môžete dať viac alebo menej bryndze, viac alebo menej slaniny, a to je tak asi všetko. K tej nemennosti patrí aj, pekne povedané, nekompromisnosť. Zásadne neberieme ohľad na poznatky o zdravej a vyváženej strave, o vitamínoch. Bryndzové halušky sa vždy robili takto a vždy sa takto budú robiť, nech si doktori hovoria, čo chcú. Len tak mimochodom, viete si predstaviť, že by si niekto k bryndzovým haluškám dal hlávkový šalát? A viete si predstaviť, že by sa do národnej povahy dostali moderné poznatky?
3. Vzhľad. Nuž... ťažko, veľmi ťažko povedať, že by bryndzové halušky boli silným estetickým zážitkom. A nie som si istá, či tam je vôbec miesto pre fantáziu. Posypať ich červenou paprikou s petržlenom? Alebo z bryndze urobiť pyramídku a postaviť na halušky? Načo vymýšľať? Rovnako je to aj s našou národnou povahou a jej zmyslom pre estetiku. To je pekné, čo robili naši predkovia a tak je to pekné, ako to robili oni. Načo vymýšľať!
4. Trávenie. Takmer by sa dalo povedať, že trávenie je našim národným trávením voľného času. Po takej drevorubačskej porcii sa ani nedá nič iné robiť, len si ľahnúť a čakať, kým dotrávime. A pretože to je naozaj náročné, musíme siahnuť po svojpomoci. Začneme si pridávať žlč frflaním, sťažovaním sa, predstavovaním si, ako im raz všetkým ukážeme. Žlčník sa vyprázdni, halušky sa uložia a my spokojne zaspíme. Jedlo a povaha sa prepojili.
Možností na ďalšie paralely by bolo určite viac, ale už aj z tohto krátkeho výpočtu sa zdá, že na teórii jednoty jedál a povahy by niečo mohlo byť. Ak vôbec niečo také ako národné jedlo a národná povaha existujú aj inde ako v turistických sprievodcoch a v glosách na pobavenie.
