Niektorí autori sú nesmrteľní. Báseň Havran od Edgara Allana Poa inšpiruje dodnes. Napríklad básnika Petra Prokopca. Audio verzia glosy na vypočutie v archíve.
Havran
Nasledujúci text nevznikal ľahko. Premýšľal som, o čom by som mal napísať a vôbec nič mi neprichádzalo na rozum. Termín odovzdania sa nezadržateľne blížil a ja som sa nemal čoho chytiť. Čas na paniku ešte nenastal, ale príjemné to taktiež nebolo.
Pomohla mi S. počas prechádzky, keď som sa jej sťažoval na moju tvorivú prázdnotu, mi vnukla dobrú myšlienku. Poradila mi, aby som napísal o seriáli, ktorý sa volá Pád domu Usherovcov a ktorý sme si nedávno obaja obľúbili.
Pád domu Usherovcov, seriál inšpirovaný dielom Edgara Allana Poea, mi pripomenul, ako veľmi mám rád tvorbu tohto autora. Jeho báseň Havran stála na úplnom začiatku môjho záujmu o literatúru. Stalo sa to takto: na gymnáziu sme sa slovenčinárom navzájom veľmi nemuseli. Dokonca mi raz na polročnom vysvedčení svietila štvorka zo slovenského jazyka, ktorá bola mojou najhoršou koncovou známkou za celú dobu osemročného štúdia. Na jednej hodine sme však preberali Poevovo písanie a náš učiteľ nám zarecitoval Havrana. Kvalitu básne ešte podčiarkol jeho pôsobivý prednes. Pamätám si, ako som počúval a niečo vo mne sa zmenilo. Odvtedy som si uvedomoval silu textu a môj vzťah s literatúrou – zahraničnou i slovenskou – sa postupne vyvíjal.
Keď som vydal svoju prvú zbierku básní, našiel som si adresu školy, v ktorej vtedy pôsobil ako riaditeľ a poslal som mu ju. Neuviedol som spätnú adresu. Neviem, či sa kniha k nemu nakoniec dostala a ak áno, neviem, či si spomenul na tvár, ktorú mal k menu na knižnej obálke priradiť. Bol to však pre mňa spôsob, ako túto kapitolu v mojom živote uzavrieť.
Ako fanúšik Edgara Allana Poea som začínal s jeho poéziou a až neskôr som sa dopracoval k jeho poviedkam. Považujem ich – básne i poviedky – za jednu z kľúčových častí svetovej literatúry. Poe dokonca patrí k mojim najobľúbenejším autorom spolu s Eliotom, Hughesom, Remarqueom, Murakamim a Potokom. Každý z nich ma svojím spôsobom v konkrétnej etape zasiahol. K niektorým z nich som sa už dlho nevrátil, čo pripisujem svojmu progresu. Poznáme to všetci. Sú diela, ktoré človek musí prečítať v určitej dobe, aby ho zasiahli naplno. Príkladom môže byť Salingerovo Kto chytá v žite. Tú knihu som čítal jeden a polkrát – prvykrát, keď som mal osemnásť rokov a na to čítanie si až fyzicky spomínam. Sedel som za dreveným stolom v izbe, ktorú som zdieľal so svojou sestrou, a na stránky mi svietila stará čierna stolová lampa. Polkrát som ju čítal neskôr, keď ma hnala najmä spomienka na prvé čítanie. Nepamätám si, v ktorej časti som skončil, ale utvrdil som sa v tom, že niektoré knihy majú svoj čas a miesto.
Poevovo dielo svoj čas a miesto nemá. Jeho poviedky sa dajú čítať kdekoľvek a kedykoľvek – človek si ich môže čítať vo vlaku, keď k večeru mieri do iného mesta, ale môže si ich aj vytiahnuť z knižnice po seriálovej časti na jednej z najznámejších streamovacích platforiem. A jeho básne za nimi nezaostávajú.
Teraz s odstupom som úprimne vďačný za tú hodinu, na ktorej som zarazený počúval jednotlivé verše Havrana. Cítil som zvierajúcu atmosféru, ktorú vytvorili slová, zvierajúcu atmosféru, ktorá mi umožnila vnímať, ako sa vo mne mieša úzkosť s určitou zvláštnou formou radosti. Som za ňu vďačný môjmu bývalému učiteľovi, no predovšetkým som za ňu vďačný Edgarovi Allanovi Poeovi, ktorý vytvoril očarujúce dielo. Dôkazom jeho schopností je aj spomínaný Pád domu Usherovcov, pretože inšpirovať po toľkých rokoch nemôže len tak hocikto. Poevova tvorba pretrvala dodnes a nepochybujem, že pretrvá aj ďalej.
