Srdečné pozdravy
Na konci leta začali pri Ochridskom jazere dozrievať hrušky aj kivi. Na záhrade, pri ktorej sme bývali, žilo niekoľko mačiek. Jedna celkom biela s modrými očami vyzerala ako výjav z orientálneho koberca. Vyliezala po strome až na balkón, kde sa vyhrievala alebo vyzerala dážď. Mala výhľad na jazero, o ktorom som pár týždňov predtým, ako som sa pri ňom ocitla, nevedela takmer nič. Premávali sa po ňom malé motorové člny, ktorými sa ľudia prepravovali z bodu A do bodu B, a stali sa tak pasažiermi na balkánskych gondolách a taxíkoch. Ich kapitáni mali modré pásikavé košele a klobúky, aby ich nespálilo slnko, pofajčievali vedľa rákosia a čakali na koniec sezóny. Potom člny možno odložia, aby ich mohli budúci rok natrieť namodro a jasnožltou znovu obtiahnuť nápis TAXI.
Pozerala som do vody a hovorila, že tu celkom určite žijú nejaké bájne bytosti, ktoré strážia ohridské perly. A možno sa čoskoro nejaká príšera doslova zdvihne z dna a povie, že to balí, lebo vody je málo a planéta je pomaly včudu.
Čajky na hrdzavej konštrukcii móla si sadali do radov ako do notovej osnovy a niečo si medzi sebou rozprávali. Možno zbadali vodného hada, ktorého som medzi kameňmi zahliadla aj ja a takmer som si od ľaku utopila telefón.
Nikdy som si nemyslela, že Macedónsko môže byť takéto. Spolu s tavče gravče, sarmou a gumovými obrusmi s ružičkami. Domáci nám na privítanie priniesli kávu dva v jednom, cukor osobitne a paradajky, ktoré voňali presne tak, ako majú. Jedla som ich s výhľadom na horizont spolu s čerstvými olivami troch farieb a hovorila si, že s letom sa síce stále nekamarátim, ale takto to môže byť.
Vo vzduchu lietali morské panny s ružovými vlasmi, napustené héliom a deti si po večeroch kupovali cukrovú vatu pri vyzváňajúcich kolotočoch.
V malej letiskovej hale bola freska anjelov kráčajúcich za sebou. Vyzerali, akoby išli po špičkách a čakali na zmeškané lietadlá nad hlavami pasažierov, ktorých treba ochrániť pred všetkým možným. Letiská sú ostrovy nikoho, vždy sa im odovzdám namiesto sledovania príletov a odletov. Verím, že veci medzi nebom a zemou sa odohrávajú logicky - v lietadle. Naozaj. Vtedy vás nikto nenájde ani nezastihne a je to takmer transcendentálny pocit. Užívam si ho.
Sledovala som zmenšujúce sa Ochridské jazero cez okienko lietadla a čakala, že uvidím príšeru s pruhovaným chvostom, ktorým metá okolo seba a vyrába vlny pre lode. Z nich sa dali pozorovať západy slnka aj s pohárom šampanského, až kým sa na oblohe neobjavili hviezdy a posádka nepustila diskotékový hit z prelomu milénia.
Veľa som toto leto písala o vode. Mám pocit, že som si z nej veľa vzala, mám jej plné oči, hoci vôbec nie sú modré. Veľa na ňu tento rok myslím, na hladiny, ktoré mi napĺňali dni. Na jej zvuk a šum, na to, čo všetko som v nej ukryla a čo som pustila po prúde. Spomínam si na vylovené kamienky aj odreté nohy, drobné rybky a spomienky, ktoré ňou zostávajú zaliate. O tajomstvách hovoriť nebudem, tie azda doplávajú na bezpečné miesto ako odkazy vo fľaši, ktoré o pár rokov aj tak nebudú nikoho zaujímať.
Priniesla som si prsteň s dvoma ochridskými perlami. O pár desiatok rokov o ňom možno niekomu porozprávam ako Judith Hermann v poviedke o koralovom náramku jej prababičky. Vymyslím mu príbeh, aký si staré suveníry zaslúžia, možno ho niekomu venujem a poviem, že tieto perly strážila bájna jazerná príšera, ktorá ale vplyvom klimatickej krízy musela ísť robiť niečo iné.
A nostalgicky dodám: ,,To boli časy.”
