Snívajú roboti?
Otázku, či snívajú roboti, kladiem svojim priateľom, kolegom, známym, v rozhovore či už na živo alebo telefonicky, často aj v liste mailom. Každého otázka zarazí, v pomykove sa alebo usmejú, alebo mi povedia: vidíš o tom som ešte nerozmýšľala/nerozmýšľal. Obyčajne zostane otázka visieť vo vzduchu. Prečo asi? Rozmýšľam nad tým a otázku si sama pre seba rozširujem. Majú roboti starú mamu, sestry, bratov, rodovú pamäť, rozmýšľajú nad tým, čo trápi najmladšiu generáciu vstupujúcu do života, čo je pre nich najdôležitejšie? Čomu dávajú prednosť v každodennom živote? Nie, nechcem odpoveď od robotov, ale od nás, ktorí sme za nich zodpovední, a to sú rodičia, širšia rodina, škola, učitelia... Odpoveď, konkrétne od mojej vlastnej vnučky, znie: Najviac mi záleží na tom, aby som mala kruh kamarátov. A podľa môjho názoru čím väčší, tým lepšie. Otázka sa ďalej zužuje: Akí sú tí kamaráti/kamarátky... Stretávajú sa na sídlisku a okrem dvoch, troch najbližších nemáte šancu ich spoznať, nabaľujú sa do spoločenstiev ako snehové gule...
Aké majú záujmy, čo robia, čo si predstavujú pod priateľstvom?
A pridajte k tomu množstvo imaginárnych kontaktov na internete a sociálnych sieťach a začnete sa v tom strácať.
Je to generácia, ktorá bol v tom najcitlivejšom období odrezaná od školy, učili sa mesiace online a teraz si to vynahrádzajú prehnanou socializáciou s obrovským množstvom kontaktov a hneď každého nazývajú priateľom.
Vysvetlili sme im rodina aj škola dostatočne zmysel toho, čo je priateľstvo a kamarátstvo a čo letmý kontakt zostávajúci na povrchu? Hovoríme im, čo je dobro, pravda, statočnosť, zmysel poznania, skutočného priateľstva? Tých skutočných priateľov nemôže byť také množstvo... Mladí v pubertálnom veku sú len na začiatku spoznávania seba a výber priateľov je často na základe len toho, kto práve sa v blízkosti nachádza.
Venujeme sa dosť ľudskej duši, hodnotám srdca a rozumu v kultúre, v umení...?
Ráno som v rozhlase náhodne počula rozhovor s výtvarníkom, ktorý o svojej tvorbe povedal, že ho najviac zaujíma rám, plátno a konzistencia farby, dáva si niekde vyrábať špeciálny lak, ktorý v hrubých vrstvách leje na pružné plátno, a potom do toho pridáva rôzne pigmenty a tak vytvára rôzne štruktúry. Trochu ma zamrazilo.
A čo jeho ruka, maliarske oko, myšlienky, city, vnímanie. Otázka: ako namaľovať zúfalé oči alebo šťastné oči nášho rozporuplného storočia.
Predchádzajúcim storočiam, počnúc renesanciou, sa vyčítalo že postavili do stredu ideál človeka, postavili ho nad prírodu... Čo robíme my: staviame sa do radu s mikroorganizmami, umelými farbami, horúčkovito sa usilujeme nahradiť prácu človeka robotmi, technológiou? A čo budú robiť naše budúce generácie? Vedia teraz, že ak začnú niečo študovať, budú ich vedomosti a zručnosti vtedy keď dospejú, ešte potrebné?
Je to fér vývoj, keď namiesto toho, aby sme chytili svoju starú matku za ruku, jej posadíme do obývačky robotickú pomocnicu, ktorá nám signálom oznámi, že sa niečo stalo. Áno niečo sa stalo s nami. Klesla hodnota človeka, záujem o ľudský život, jeho naplnenie a vzájomné zdieľanie blízkosti, čo vedie k tolerovanej agresivite a vulgárnosti.
Áno, asi musím začať lepšie chápať vnučkine slová: Chceš aby som bola doma a len sa učila a bola nešťastná, sama, alebo aby som sa stretávala s priateľmi a bola šťastná. Pokúsim sa jej povedať, že by bol možno dobrý zlatý rez: aj sa viac učiť a zároveň mať vyhradený čas pre spoločné zážitky s priateľmi.
