Akú cenu má pravda v dnešnom svete? Glosa Daniela Pastirčáka bude spomienkou na Václava Havla a jeho odkaz. Glosa na vypočutie.
glosa Daniela Pastirčáka
Moc bezmocných
30. 9. slovenský občania do volebných urien vhodili rozhodnutie o tom komu zveria moc. 5. 10. sme si pripomenuli narodenie Václava Havla. S jeho osobnosťou je spojené naše rozhodnutie, opustiť štátnu diktatúru komunizmu a vydať sa na cestu slobody. Rozhodujúca časť voličov svoj hlas odovzdala stranám, ktoré túto cestu spochybňujú. V tieni mocichtivého Ruska nám hrozí, že sa vrátime do neslobody, ktorú sme pred 33. rokmi opustili. Nuž, na prahu jesene sa tvár slobody stretla s vôľou k neslobode.
S myšlienkami Václava Havla som sa prvý krát stretol v samizdatovom vydaní eseje - Moc bezmocných. Mocou bezmocných je podľa neho život v pravde. A život v pravde, spočíva v nespolupracovaní s lžou: Nikdy nerobiť nič, čomu naozaj neverím. Voči tejto bezmocnej moci je podľa Havla moc mocných bezmocná. Pripomína mi to moc bezmocného Krista: Ja som sa preto narodil na svet – povie Pilátovi, aby som vydal svedectvo pravde. Pilát sa nad tou naivitou pousmeje: Čo je to pravda? Keď Havel vo svojom prvom prezidentskom prejave, citoval Masarykovo: Kristus a nie Cézar, myslel azda práve na toto. Ako čerstvý prezident, vystúpil Havel v Americkom kongrese. Kongresmani mu venovali „standing ovation“. Čo také povedal? Povedal zhruba toto: Na svojej historickej skúsenosti sme si overili, že téza: „spoločenské bytie určuje spoločenské vedomie“, neplatí. Marxistická „teória odrazu“ predpokladala, že vedomie je vedľajším produktom hmoty. Ľudské vnútro je iba odrazom vonkajších spoločenských pomerov. Človek je egoista len preto, že sa doň premietol egoistický spoločenský systém súkromného vlastníctva. Stačí súkromné vlastníctvo nahradiť kolektívnym, a človek sa zmení na ľudomila. Komunizmus zrušil súkromné vlastníctvo, no socialistický človek sa nestal ľudomilom. K egoizmu sa pridalo pokrytectvo, lokajstvo, udavačstvo, strach a nedôvera. Spoločenské bytie neurčuje spoločenské vedomie – povedal Havel v kongrese. Vedomie určuje bytie. Kým sa nezmení vedomie jednotlivca, v zásade sa nič nezmení. Základný ľudský problém nie je politický, je duchovný. Vymenili sme totalitné spoločenské štruktúry za demokratické, ak sa však nezmení vedomie jednotlivých ľudí, nič podstatné sa nezmení.
Václav Havel stihol pred smrťou natočiť film: „Odcházení“. V záverečnej scéne sa zo záhradného rybníku vynorí sám autor, ako jeden z oných povestných českých vodníkov, a prehlási: „Pravda a láska zvítezí nad lží a nenávistí.“ Potom hlava znova zmizne pod vodou. Na schodoch zámočku, stoja postavy filmu, ako herci v divadle pri klaňačke. Strojene sa smejú nad vtipom, ktorý ich nepobavil. Takto si Havel pripravoval svoje odchádzanie? Smial sa sám zo seba? Veď práve ten výrok, akokoľvek naivne znie, je najpoctivejšou definíciou nádeje. Nádej znamená toto: Dobro napokon zvíťazí nad zlom, pravda nad lžou, láska nad nenávisťou a život nad smrťou. Ak dobro nezvíťazí nad zlom, pravda nad lžou, láska nad nenávisťou a život nad smrťou, niet nádeje. Vysmial sa azda Havel nádeji, že pravda zvíťazí? To istotne nie. Havel sa vo filme vysmial sám sebe. A sám zo seba sa vysmial práve preto, že chcel zostať verný pravde. Vo filme parodoval prázdny kult, ktorý okolo neho vznikol, poodkryl pokušenia, ktorým ako štátnik podľahol. Vo svetle tohto pokorného seba odhalenia sa trpko zasmial nad ideálom, ktorý hlásal. Práve ten smiech prezrádza akej pravde bol Havel verný. Nie pravde vysvetľujúcej svet, ale pravde nepokryteckej existencie.
Vladimír Palko pred časom venoval Havlovi blog s názvom „Pravda a láska v hmle“. Chváli Havla za to, že napriek postmodernému spochybňovaniu „pravdy“ sa k pravde hlási, no sťažuje sa na to, že Havlova pravda je nejasná, otvorená, nepredkladá ju v jednoznačných tvrdeniach. Havel však vedel, že pravdu nemožno vlastniť. Žiadny človek, či inštitúcia si nemôže privlastniť pravdu v jej úplnosti. Tá zostáva na ľudskom horizonte neprístupná, ako nikdy nevyčerpané tajomstvo. Pravdu nemožno mať, pravde možno iba patriť. Vlastníci pravdy, diktátori nespochybniteľných ideológií, sú priamym protikladom k Havlovmu životu v pravde. Tak pravdu vlastnila komunistická strana, no tak ju v rôznych konfesiách vlastnili i kresťanské cirkvi. V mene tej pravdy sa preklínali, upaľovali, viedli náboženské vojny. Havlova pravda je ponorená v hmle. Je to však dobrotivá hmla pokory pred tajomstvom. Pre Havla viera, ako presvedčenie o pravde, a pochybnosť, či sa vo svojom presvedčení nemýlim, nestoja proti sebe ako nepriatelia. Svetlo pravdy a hmla tajomstva patria k sebe. Bez ich trpezlivého pokorného spojenectva život v slobode nie je možný.
