Človek si podmanil celý svet. Zvieratám z neho ostala už len malá časť.
Lenže kto tu bol skôr? Aj na to sa vo svojej glose pýta spisovateľka Daniela
Kapitáňová - na vypočutie.
Prvenstvo
Častejšie a častejšie počúvame o nezvyčajnom správaní sa zvierat. Medvede, ktoré ešte pred desaťročím prakticky nikto nevidel inde ako v zoologických záhradách, teraz vchádzajú do dedín ako keby sa vracali domov. Bociany, kľujúci čelné sklo auta, ba dokonca drobné rybky, útočiace v kŕdľoch na plavcov. Holuby, ktoré nevzlietnu ani keď človek medzi nimi dupe.
O tom všetkom čítame, počujeme, hovorí sa.
Ale stať sa priamym svedkom niečoho podobného je neuveriteľná skúsenosť. Človek sa ocitne v magickom realizme, ale bez literatúry.
Prvýkrát som to zažila v túto jar. Sedela som v izbe pred monitorom, a keď som zdvihla hlavu, tesne za oknom som zbadala čosi neuveriteľné. Na holom konári sedelo sedem vrán. Možno havranov, neviem. Sedeli v presných rozostupoch a – nie, nevymyslela som si to – dívali sa na mňa. Pravdu povediac, vyľakalo ma to. Prudko som vstala a odstúpila od stola, dúfajúc, že ich pohyb vyplaší a odletia. Nie. Namiesto toho všetkých sedem zdvihlo hlavy a rozvážne sledovalo každý môj pohyb. Akoby odo mňa niečo chceli. S pocitom blízkym panike som z izby ušla.
Druhý zážitok bol spred niekoľkých týždňov. Šli sme autom po vedľajšej, menej frekventovanej ceste, keď neďaleko pred nami vošla do jazdnej dráhy srnka. Lenže neprebehla. Zastala. My po prudkom brzdení tiež. A tak sme oproti sebe stáli, medzi nami vzdialenosť tak akurát na menšiu rieku a dívali sa na seba. A prisahala by som, že srnka, ktorá sa dostala do porekadiel a prirovnaní ako symbol plachosti, sa tam týčila hrdo, nebojácne. Akoby od nás niečo chcela. Akoby nás vyzývala.
Uplynula hádam minúta, kým odkráčala. Pokojne, bez náhlenia. My sme tam neveriacky ostali ešte hodnú chvíľu stáť.
A tak mi napadlo, čo ak začína naša dystopická budúcnosť takto? Veď všetci vieme, ako sa dokážeme celé generácie hádať o to, kto bol na nejakom území prvý, aby dokázal svoj nárok naň. Čo ak si zvieratá, všetky zvieratá sveta, povedali, že použijú náš meter a budú si nárokovať svoje nespochybniteľné prvenstvo? Čo ak sa im už prestalo páčiť, že sme si vymysleli, že sme koruna tvorstva, ktorá má právo na všetko, čo sa jej zachce?
Myslíte si, že preháňam?
Možno áno. Ale aj tak, skúsme sa pri nezvyčajnom správaní sa rybičiek, bocianov, holubov, vrán a srniek spýtať:
Čo ak sa nás skutočne prestali báť?
