Aj po lete sa môžete tešiť na veľa zaujímavých výstav. Autorka novej glosy, historička umenia Zuzana Bartošová vám predstaví niektoré z nich. - Audio verzia na vypočutie
Výstavy, výstavy, výstavy
Po prázdninách vrcholí výstavná sezóna. Príležitosť vidieť zaujímavé kolekcie sa násobí tým, že mnohé sa otvorili počas leta a na začiatku jesene končia. Ľudia čoraz radšej cestujú a skombinovať pobyt v cudzom meste so zaujímavou kultúrnou udalosťou je pre nich lákavé, s čím kurátori výstav počítajú.
Ja som kvôli výstavám tiež cestovala. Retrospektíva Jany Želibskej v múzeu moderného umenia Francisco Carolinum v Linzi s názvom Objavenie možnosti skončila v polovici septembra, ale výstavu Evy Kmentovej v Dome umenia v Brne možno ešte vidieť do 11. novembra. Zahraničné výstavy umelkýň, ktoré je lákavé navštíviť, dopĺňa repríza monografickej kolekcie Marie Bartuszovej v Múzeu moderny v Salzburgu prenesená z Tate Modern. Tá bude trvať až do Troch kráľov budúceho roka.
Aj na Slovensku je viacero lákadiel. Slovenská národná galéria dobieha zameškané. Bola to kultúrna udalosť minulého roka, keď na jeho sklonku otvorila veľkoryso rekonštruované priestory. Čakalo sa však až do júna, kým uviedla prvú stálu expozíciu Moderna, ktorá v koncepcii Kataríny Bajcurovej presvedčivo prezentuje slovenské výtvarné umenie od prelomu 19. a 20. storočia do roku 1948. Aktuálne výstavy sú podnetné. Hviezdy, teda česká moderna zo súkromných zbierok a Architektúra 1958 – 1989 s podnázvom Dramatický príbeh českého povojnového staviteľstva. Tiež niektoré regionálne galérie ponúkajú zaujímavé výstavy. Za všetky spomeniem aspoň dve jubilujúcich umelcov, sochára Juraja Bartusza v Tatranskej galérii v Poprade a maliara Ľudovíta Hološku v Galérii Jána Koniarka v Trnave.
Vrátim sa však k výstavám umelkýň, kvôli ktorým som prekročila hranice, Jany Želibskej a Evy Kmentovej. Majú niekoľko spoločnýchčŕt. Obe autorky zažiarili v Československu počas politicky i kultúrne liberálnych šesťdesiatych rokov, obom otvoril koncom toho desaťročia autorské výstavy v Špálovej galérii v Prahe Jindřich Chalupecký, vtedy najvýznamnejší výtvarný kritik u nás a obe sa počas tzv. normalizácie po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy ocitli medzi neželanými osobnosťami. Ich tvorba mala upadnúť do zabudnutia. Revival socialistického realizmu, ktorý umelcom vnucovali komunisti, im bol cudzí. Naďalej, hoci v súkromí, tvorili slobodne. Avšak ich osudy i autorské poetiky sú diametrálne rozdielne. Vyznenie výstav tiež.
Generačne staršia Eva Kmentová prejavila počas šesťdesiatych rokov ako sochárka odvahu pre monumentálne exteriérové riešenia a uspela. Spomínaná výstava Stopy v Špálovej galérii v Prahe však upozornila na subtílnejšiu črtu jej talentu. Až do svojej predčasnej smrti sa prejavovala ako introvertne orientovaná autorka. Pocitovo mala blízko k prírode, témy jej diel s ňou súzneli. Vytvárala efemérne sochy a reliéfy z vrstveného papiera. Jej ťahy ceruzkami vo veľkorozmerných kresbách sú natoľko jemné, že kompozície sa v obrazovej ploche doslova vznášajú. Meditatívne ticho, ktoré pri pohľade na Kmentovej diela divák zažíva, zrejme menej konvenovalo architektovi výstavy, ktorý ho svojimi razantnými zásahmi – žiaľ – narušil.
Nič také sa našťastie nestalo pri výstave Jany Želibskej. Nezávislí berlínski kurátori Nathalie Hoyos a Rainald Schumacher v spolupráci s Luciou Gregorovou-Stach zo Slovenskej národnej galérie vytvorili výstavu ako jedinečné a presvedčivé dielo. Trpezlivo študovali dobové dokumenty autorkiných verejných i súkromných prezentácií a veľkoryso, s pochopením ich rekonštruovali. Dokonale sa vcítili do poetiky umelkyne, ktorá neskrývane formulovala svoje odvážne erotické skratky v provokatívnych objektoch a inštaláciách. Napriek svojej otvorenosti voči tabuizovaným témam, ich zvládla noblesne, bez náznaku vulgárnosti. Výstava Jany Želibskej mapujúca viac ako polstoročie jej tvorby, pôsobila sviežo a presvedčivo.
Je mi ľúto, že túto expozíciu temer nikto z mojich priateľov a známych nevidel, hoci do Linzu je z Bratislavy rovnako ďaleko ako do Ružomberka a vlakové spojenie je výborné. Smelá tvorba Jany Želibskej a jej chápavá kurátorská interpretácia ma inšpirovali k myšlienke, ktorej naplnenie by moju ľútosť anulovalo. Všetky diela vystavené v Linzi boli zo slovenských zbierok, väčšina dokonca z majetku Slovenskej národnej galérie, ktorá zatiaľ neotvorila expozíciu výtvarného umenia druhej polovice 20. storočia. Želibská je významnou predstaviteľkou práve tohto obdobia. Slovenskej národnej galérii teda nič nestojí v ceste, aby spomínanú výstavu vo svojich, zatiaľ nevyužitých priestoroch, aspoň na krátky čas reinštalovala.
