Niektoré zážitky z cestovania v nás zostávajú navždy. Aj o tom je nová glosa Aleny Sabuchovej. Audio verzia glosy v Archíve RTVS.
K majáku
Prichádzame do Ponta do Pargo, kde sa na útese zhromažďujú ľudia. Sadajú si do trávy, vyberajú jedlo a fotia si zapadajúce slnko. Hovoria rôznymi jazykmi, akési dieťa sa po česky spýta, ako dlho to ešte bude trvať. Tak, slnko zapadá celý deň, odvetí mu zrejme otec a ja sa posumejem. Rozumiem tomuto druhu netrpezlivosti – učím sa ho ovládať celý život. A nejde mi to.
Rovnako dychtivo čakám, kedy zapadne slnko a rozsvieti sa maják s červenou kupolou. Vchádzam do záhrady, kde pestujú sukulenty a kŕmia mačky.
Utiekam sa k majákom – málo je pre mňa bezpečnejších miest, hoci uprostred mora. Tu hore more takmer nepočuť. Záhrada majáku vyzerá ako niečí bezpečný domov, chvíľu rozmýšľam, či tam smiem vôbec byť. Vchádzam tesne pred západom slnka a nachádzam pod okenicami sedieť fajčiaceho muža s bradou.
Ospravedlňujúco sa pýtam či si môžem urobiť fotku a veľmi mu chcem povedať, že zapadá do krásneho stereotypu s krásnym životom, ale to si o ľuďoch často myslíme a v skutočnosti o nich málo vieme.
Vždy som chcela bývať v majáku a navečer rozsvietiť.
A každý, kto by chcel, by ma našiel.
Pod útesom sa rozbíjali vlny, ľudia nastavovali drony, už iba pár minút a slnko celkom zapadne, ktosi otváral čipsy a niekto pivo v plechovke, zaľúbenci sa držali za ruky, žena s havraními vlasmi si oprela hlavu o rameno svojho muža. Výbežok z pohľadníc a bedekrov sa zaplnil, slnko strácalo na intenzite, odchádzalo za horizont a farbilo nebo do hnedožlta, až celkom zašlo.
Ľudia nadšene zatlieskali, vypli drony, pozbierali deti aj odpadky. Prastaré divadlo skončilo. Zostanú heštegy #bezfiltra, ale trošku s filtrom, a fotky so slnkom na dlani. Doslova.
Čakala som, čo sa stane s majákom. Zrazu čiesi ruky zvesili tmavé nepriehľadné závesy, ktoré lemovali okná kupoly vo zvyšku podvečerného svetla.
Maják sa slabo rozsvietil, zablikal, jeho svetlo sa začalo pomaly točiť do všetkých strán, dávalo znamenie nadchádzajúcej tme.
Premýšľala som o lodiach, ktoré kedysi toto svetlo potrebovali, o nočných zblúdilcoch, o morských rozprávkach, ktoré sme ako deti poznali z kníh s lesklými stranami.
Myslím na morské panny, sirény aj príšery, ktoré sa zakaždým museli čohosi vzdať, na námorníkov a mokrú palubu, pirátov aj ticho po búrke. Oceán klesol, aby sa zase iný deň mohol rozbiť o skaly.
Myslím na Virginiu Woolfovú, ktorá povedala, že čas ľudí čoskoro rozveje a odcudzí. (K majáku, 1927)
Majáky strážia konce dní a robia to dôstojne a veľkolepo zároveň. V malých prístavných mestečkách so zlou kávou získavam na chvíľu pokoj a nadhľad. Sú to vzácne komodity.
Potom príde ráno, oceán prestane byť veľká bezzubá príšera a maják zhasne. Takýto rytmus dní mi vyhovuje. Hryziem čerstvé mango a hovorím, že more si určuje rytmus, že potrebujem počúvať oceán a sedieť na horúcich kameňoch. A počkať, či večer ktosi zase rozsvieti. Nič viac.
„A dajte pozor na ten oceán,“ povedala by som mužovi z majáku. „Aj na mačky. Majú tu bezpečný prístav s granulami.“ Často na ten obraz spomínam. Na niečo zvláštne medzi morom a nebom, kaktusy v rozpuku a hmlu v diaľke. Na okamih, v ktorom chcete zostať, sadnúť si a spýtať sa na lode, či ešte trúbia ako kedysi a dorozumievajú sa so svetlom na útese. Málo rozhovorov je zrozumiteľnejších.
Morské výjavy na obrazoch ma v skutočnosti nikdy nefascinovali. Nikto nevie zachytiť naozajstnú farbu oceánu. Ani hovoriť o mori mi veľmi nejde, na to sú povolanejší.
Avšak počúvať ho by som nerušene dokázala celé dni.
Foto/zdroj: Archív AS
