Zastavený čas
GT Zuzana Bartošová - Zastavený čas Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.Nedávno som sa dozvedela o úmysle predsedu Národnej rady odhaliť 15. septembra na jednom z nádvorí Bratislavského hradu sochu Cyrila a Metoda doplnenú postavou Gorazda. Kompozíciu som spoznala pred desaťročím ako členka mestskej komisie, ktorá ju odmietla. Jej umelecké kvality boli pochybné, figuratívne gýčové stvárnenie pripomínalo diela socialistickej epochy.
Na súsošie som už zabudla, jeho iniciátori nie. Nechali ho odliať a teraz si nárokujú osadiť ho do verejného priestoru, avšak bez súhlasu verejnosti. Jedinou zmenou je, že pôvodné miesto pred kostolom sv. Trojice zamenili za iné.
Môj názor na zámer, ktorý považujem za scestný, som publikovala, možno ho niektorí z poslucháčov rádia Devín zachytili.
Počas tzv. normalizácie som bola kustódkou zbierky sochárstva 20. storočia v Slovenskej národnej galérii. Jej riaditeľ, tuhý komunista, ma posielal namiesto seba na rokovania komisie pre monumentálne diela. V práci som sa venovala sochárstvu prvej polovice 20. storočia, a tak zrejme nepoznal môj odpor k socialistickému realizmu. V tom čase bol jedinou prípustnou metódou tvorby. Ja som sa mu však a aj jeho autorom, cielene vyhýbala.
Komisia, kam ma riaditeľ poslal, mala posúdiť návrh pomníka Slovenského národného povstania od národného umelca Jána Kulicha pre Bratislavu. Modely sôch čakali v ateliéri autora. Ani jeden člen komisie nepovažoval dielo zložené z troch voľne stojacich postáv za presvedčivé. A v požiadavke honoráru Ján Kulich prekročil všetky mantinely. V dobe, keď absolvent vysokej školy zarábal približne 1 400 korún brutto, žiadal za dielo 7 a pol milióna.
V komisii som bola jediná historička umenia so zameraním na sochárstvo. Upozornila som na chyby predloženej kompozície, čo presvedčilo aj ostatných členov komisie. Dielo komisia neschválila, honorár tiež nie. Na druhý deň zvolali jej mimoriadne zasadnutie. Pracovníčka Fondu slovenského výtvarných umení referovala, ako členov ústredného výboru komunistickej strany pobúrilo odmietavé stanovisko komisie. Obhajovala aj výšku honoráru. Vraj ho máme rozdeliť na tri časti, lebo ide o tri sochy. Tvrdila, že výsledná suma pre každú z nich nie je vysoká. Nastalo ticho. Všetci začali v duchu počítať. Vtedy som sa spýtala, čo ak by mladá žena viedla za ruku dve deti. Mali by sme za každé navýšiť honorár o štvrť milióna?
Poznámka vyvolala smiech a komisia napriek tlaku ideológov dielo neschválila. Síce sa realizovalo, všetci ho poznáme, ale moje pôsobenie v komisii skončilo. Odvtedy som bola pre riaditeľa Slovenskej národnej galérie politicky nespoľahlivá, čo sa odrazilo na mojom plate a profesionálnej perspektíve.
Po Nežnej revolúcii som si naivne myslela, že éra revivalu socialistického realizmu definitívne skončila. Nerátala som s tým, že väčšina slovenských divákov mu počas tzv. normalizácie uverila. Že socialistický gýč považuje za umenie. Videla som síce množstvo takto vytvorených diel v súkromných galériách, ktoré vyrástli ako huby po daždi a na aukciách, kde ich kupovali rýchli zbohatlíci. Avšak štátne, mestské a regionálne galérie, až na malé výnimky, zbierali a vystavovali relevantné diela.
Problém nastal počas obdobia mečiarizmu. Reinkarnácia totalitného myslenia so sebou priniesla aj reinkarnáciu gýčového vkusu, ktorý sa v politických kruhoch udomácnil. Príbeh sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade bol vyvrcholením falošnej predstavy o tom, ako má vyzerať súčasné umelecké dielo vo verejnom priestore. Nebolo už zahalené do komunistickej, ale do nacionalistickej ideológie. Jeho kritika vyznela naprázdno. Hlas odborníkov je v spoločnosti postihnutej populizmom slabý. Svätopluk dodnes špatí vchod do Bratislavského hradu.
Snaha osadiť neďaleko neho súsošie vierozvestcov je pokračovaním tejto pomýlenej snahy, hoci sa jej iniciátori nehlásia ani ku komunizmu, ani k mečiarizmu. Neuvedomujú si symbolický význam výtvarného umenia. Mesto Bratislava je v tomto prípade zdržanlivé. Tvrdí, že na hradné nádvoria nemá dosah. Napriek tomu si myslím, že by sa jeho poslanci mali problémom zaoberať. Občania nemusia vedieť, kto má kde aké právomoci, ale mali by počuť jasný signál, ktorý odsúdi svojvôľu predsedu národnej rady vnucovať Bratislavčanom svoj zlý vkus. Poslanci majú možnosť vyjadriť odmietavý postoj. Aj to by bol signál, že na Slovensku síce mentálny čas kultúry zastal, ale nie vo všetkých hlavách.
