Spomienkový optimizmus funguje aj pri hodnotení našich detských rokov. Daniela Kapitáňová vo svojej glose premýšľa, či sa deti v minulosti mali naozaj lepšie.
Výchova
GT Daniela Kapitáňová - Výchova
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Po politike, futbale a televíznej zábave je dnes najviac zatracovaná výchova neznesiteľne rozmaznaných, protivných detí. V pohoršenom šíku stoja takmer všetci nad päťdesiat a kritizujú.
Nepáčia sa im rodičia rozvážajúci autami ráno deti do školy a poobede na krúžky, mamičky, dovoľujúce dievčatkám si lakovať nechty, oteckovia, učiaci svojich malých synov šoférovať. Nepáčia sa im detské oslavy, nadmiera darčekov, vysoké vreckové, značkové tričká, drahé tenisky, luxusné smartfóny. A nepáči sa im, ako a o čom sa dnešné deti s rodičmi rozprávajú.
„To ja“, hovoria, „ja som mal do školy dvoje nohavíc ešte k tomu po bratovi. Na doma boli jedny tepláky a šlus. Už vidím otca, ak by som mu povedal, že chcem značkové džínsy za štvrtinu jeho platu. Odpásal by remeň a také značky by mi na zadku urobil, že by som si týždeň nesadol.“
Alebo:„Ja som dostal kľúč na krk a nech sa páči, mladý pán, do školy a poobede rovno domov. Išiel som cez celú dedinu, v zime ešte za tmy a dobre bolo. Nikto sa nezbláznil, či sa nestratím.“
Alebo:„Nevravím, že ma mlátili, to nie, ale občas jedna dobrá výchovná pomohla viac ako všetci dnešní psychológovia. Raz mi mama prikázala ísť vrátiť niečo susedom a ja som povedal, že sa mi nechce. Také dve facky som dostal, že si ich dodnes pamätám.“
Alebo:„My sme sa doma o takých veciach nikdy nerozprávali. Čosi som sa dozvedela od dievčat na dvore, ale v živote by mi nenapadlo sa spýtať rodičov. A vidíte, aj bez toho sa mi podarilo porodiť dve deti!“
Takto by sme mohli pokračovať celé hodiny o tom, čo sme my nemali a aké to bolo vlastne výborné.
Netuším, či je ešte okrem mňa niekto, kto sa takto verejne priznal: ale ja by som hneď, okamžite a zaraz menila. Áno, chcela by som namiesto sparťanskej citovej výchovy mať dnešných objímajúcich rodičov hovoriacich svojim deťom, že ich ľúbia. Chcela by som namiesto prešívaných blúzok po sestre nosiť značkové tričká, voziť sa do školy v aute a po škole do krúžkov. Chcela by som oslavy narodenín s otváraním krásne zabalených darčekov. Chcela by som mamu, ktorá by mi o dievčenskom tele povedala oveľa viac, ako som sa dočítala z románov a aby moja výchova nespočívala len v tom, že sa nepatrí o svojich problémoch nahlas hovoriť.
Jednoducho povedané: chcela by som mať detstvo dnešného neznesiteľne rozmaznaného, protivného decka.
