V premiére každú sobotu o 8.40 v Rannom ladení. Je písanie radosťou, alebo utrpením? A od čoho presne autorove rozpoloženie závisí? V nasledujúcej glose si Silvester Lavrík naposledy kladie otázku, prečo vlastne píše.
Prečo píšem, ha?
GT Silvestra Lavríka - Prečo píšem, ha?
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Spievam dobre, lebo spievam rád, odpovedám, keď sa ma niekto pýta, prečo pre-bo-ha-ži-vé-ho spievam. Už viac než sedem rokov píšem pre Rádio Devín glosy o tom, prečo píšem. Táto je v poradí dvadsiata štvrtá. Ak som na to, prečo pre-bo-ha-ži-vé-ho píšem, neprišiel za sedem rokov, je nepravdepodobné, že to zrazu zistím. Ale ja sa nevzdávam. Lebo s písaním to u mňa nie je také jednoduché ako so spevom.
S písaním je to u mňa trochu ako s dobrým spánkom. Človek si po dobre vykonanej práci ide ľahnúť zavčasu, lebo rád spí. Zajtra ho opäť čakajú len príjemné povinnosti, všetko v miernom tempe a primeranom množstve. Nemusí nikam chodiť, bude to deň bez povinných stretnutí, návštev a vyrušovania ľuďmi, ktorých mu do cesty priviedla zlomyseľná náhoda. Rýchlo a ľahko zaspí a v noci sa len tak, z čírej radosti, že sa mu dobre spí a pekné sníva, niekoľkokrát prebudí len preto, aby si vychutnal, že môže spať ďalej. A potom sladko sníva až do bieleho rána, lebo vie, že hneď po raňajkách si sadne k počítaču a bude sa k tej intímnej radosti môcť vrátiť ešte raz.
Moje písanie je aj noc plná úzkosti a obáv, ktoré človeku spať pre zmenu nedovolia. Zbabrané šance a desivé výzvy si to navzájom rozdávajú ako veľkolitrážne motorky na Le Mans; nie dvadsaťštyri, ale štyridsať osem hodín denne, v jednom kuse a každú noc zas. Na hrudi človeku pritom celý čas sedí spotená tlstá riť jeho vlastného intelektuálneho konformizmu a on sa bojí pohnúť, aby sa to nezhoršilo. Ale trpí to, znáša to, lebo vie, že je to zaslúžený trest za prehajdákané príležitosti a všakovakú inú mľandravosť ducha a lenivú hubu. Zvyškami zdravého rozumu a odhodlania sa už vidí, ako si hneď po raňajkách sadne k počítaču, pustí sa do písania a krasopisne si udelí rozhrešenie a úplné odpustky na dva životy dopredu, lebo všetku tú mrchavú ťažobu nasťahuje do životov svojim postavám a nechá ich trpieť namiesto seba.
Písať som začal pravdepodobne preto, aby som sa nemusel chvastať iba pred starými kamarátmi; mojim otrepaným hrdinským historkám dávno neveria, vlastne im neverili nikdy, ale baví ich sledovať, ako sa znova a znova usilujem dokázať, že aj lúpanie zeleného hrachu aj hrabanie lanského lístia, aj prizeranie sa otáčaniu malých koliesok v zložitom mechanizme veľkých dejín má v sebe všetko, čo príbeh rámcujúci osudy dramatických postáv s parametrami antických hrdinov, potrebuje.
Mamina, ty viac grgáš, alebo prdíš?, opýtal sa včera sedemročný mladý muž svojej vskutku pôvabnej mamičky, keď som vystupoval z výťahu. Bývam na piatom, oni na ôsmom. Ak niečo ľutujem, tak len to, že som sa neodvážil vrátiť sa a ísť s nimi až na ôsme.
Píšem a písať neprestávam, lebo občas zažijem osviežujúce stretnutie s čírou radosťou z osvojovania si vedomého bytia vravím si, že by bola škoda nepodeliť sa o radosť z neho. Neviem, či sú toto dostatočné dôvody na to, aby niekto písal. Ale bezpečne viem, kto by to mohol vedieť celkom presne, vážený čitateľ. Ha?
Silvester Lavrík
