Súčasná situácia vo svete vzbudzuje v mnohých z nás úzkosť. Mila Haugová nám vo svojej glose ponúka prostý recept.
Musíme prežiť
GT Mila Haugová - Musíme prežiť
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Starosť je vždy o niekoho alebo niečo, na čom nám záleží.
Spolu so starosťou o niekoho je prirodzene prítomná aj láska a vôľa. Tam, kde starosť, láska a vôľa sa stretávajú prichádza bod, v ktorom je dôležité prijať nejaké rozhodnutie, niečo na stave, ktorý existuje aj zmeniť.
Je to dlhotrvajúce úsilie a je prítomné vo všetkých našich vzťahoch. Môžem menovať vzťahy erotické, rodinné, priateľské, a v konečnom dôsledku ten najdôležitejší, vzťah mňa ako subjektu k svetu, lebo od toho sa odvíja to ostatné, a je ako spojené nádoby: ak mi nezáleží na jednom človeku, o ktorého by som mala mať starosť, tak nezáleží ani na svete.
Opakom toho, čo som práve napísala je ľahostajnosť. A ľahostajnosť ničí starosť o dušu. A táto posledná menovaná starosť: o dušu, sa v súčasnosti, akosi stráca. Len ultimatívna účasť na dianí života drží nás a našu dušu v činorodom bytí.
Pocit, že sa s negatívami bytia nedá nič robiť, že je to vlastne jedno, sa nazýva ľahostajnosť k bytiu, čo je veľmi znepokojivý vzťah ku svetu. Vždy máme voľbu, niekedy nie ľahkú, ale ťažkú a zásadnú, kde potrebujeme čas, možnosti rozhodovania a priestor pre ich uskutočnenie.
Veľmi ma zaujal dokumentárny film Tomáša Krupu Musíme prežiť: Fukušima. Je to časť väčšieho projektu a Fukušima je prvá časť o človeku, ktorý sa nachádza v krajných životných podmienkach. Po výbuchu atómovej elektrárne sa 80-tisíc obyvateľov odsťahuje, zostane tam jeden človek, ktorý sa už 10 rokov stará o mačky, psov a kravy, teda zvieratá, ktoré tam ľudia utekajúci v panike zanechali.
Je to skutočne úžasné, tak veľmi vzbudzujúce nádej, že môžeme prežiť aj v navonok katastrofických podmienkach, len musíme nájsť ten najvhodnejší spôsob, ako prežiť. Očakávam ďalšie tri diely tohto zmysluplného projektu a pridávam sa, verím, že aj spolu s poslucháčmi Rádia Devín, k imperatívnemu titulu filmu: Musíme prežiť!
K tomu, aby sme prežili aj v tvrdých podmienkach na samej hrane prežitia, by sme mali pripravovať mladú generáciu nie konferenciami a vyhláseniami, ale priamo v škole, v rodinách. Učiť ich základné podmienky prežitia aj z mála, vedieť si prichystať stravu, opraviť to šatstvo, ktoré je k dispozícii (hovorí Vám ešte niečo slovo zašiť, zaplátať: nie módne diery na predražených džínsoch: znosiť oblečenie čo najdlhšie?), vedieť používať jednoduché náradia, kladivo, pílku, kliešte, záhradné nožnice, vedieť sa postarať o domáce zvieratá. Akosi sme v túžbe zachraňovať to exotické zabudli na naše domáce ovce, kozy, kravy... Vrátiť ich na pasienky, vedieť si dopestovať (zaobstarať, uloviť) základne potraviny tam, kde práve sme.
Využiť tie pomaly zanikajúce znalosti predkov, ktoré sú niekde v zadnom dvore pamäti. Nájsť v tomto úsilí silu vzdorovať apokalyptickým predpovediam, ktoré nám uberajú denne životnú silu a energiu.
Myslime na to: s novou jarou so zelenými lístkami jarného šalátu, cibuľkou a reďkovkou, už predávajú na trhu priesady tuho voňajúcich rajčín. Nenechajme ani centimeter štvorcový neobrobenej pôdy. A posaďme si zeleninu do záhrady, pred dom, na balkón. Ak prispejeme všetci aspoň tým, čo chceme a môžeme, je nádej, ešte raz napíšem to isté: musíme prežiť.
Mila Haugová
