Vojna na Ukrajine trvá vyše roka. Spisovateľka Alena Sabuchová kladie zásadné otázky nielen nám, ale aj sebe samej. Ako sa zmenil náš postoj k tomuto konfliktu? Chceme ešte pomáhať utečencom? A zmenili sme sa aj my?
Rok
Glosa týždňa Aleny Sabuchovej - ROK
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Hovorili, že si zvykneme. A že budeme žiť ako predtým. Správy z bojov sa stanú zvukovou kulisou, už nie témou číslo jedna. A možno ani dva či tri. Ráno si vo feede nenájdeme počet mŕtvych ako prvé, keď otvoríme oči a vezmeme do rúk telefón. Nemali by sme brať do rúk telefón hneď po zobudení, varujú odborníci.
Začala mi alergia o niečo skôr. Vraj je to kvôli bahniatkam, ktoré už kvitnú. Bude Veľká noc.
Snažím sa spomenúť si na tú minuloročnú. Organizovali sme zbierku hygienických potrieb, miešajú sa mi mesiace – dávali sme šaty, mydlá, konzervy aj detské topánky. „Dávajte veci, čo vydržia a oblečenie, ktoré by ste darovali známemu.“
Potom sa začalo hovoriť, že ľudia, ktorí utekajú pred vojnou, si nemajú čo vyberať. Rastlinné mlieka sú pre bezstarostných, vieteako. Keď ste na úteku, nemáte vymýšľať, nie ste v kaviarni.
Buď univerzálny utečenec, prosím ťa! V deravých topánkach a s univerzálnou vďačnoťou v očiach.
A mali sme si ich zobrať domov. Vzali sme si.
Mnohých sme spoznali osobne. Zrazu to neboli ľudia s kuframi z reportáže z Hlavnej stanice, ale mali mená a žiaden plán.
Stretávam ich v kaviarňach, za pokladňami, v električke... Mám chuť sa spýtať, ako je to s domovom. Či nejaký je, či ho našli, alebo čakajú, kedy sa doň vrátia. Či počítajú dni, odkedy to začalo, alebo dávno prestali a začnú nanovo, keď to skončí.
Vojna je neprenosná skúsenosť. Ale láskavosť tiež, vravím si.
Ktosi sa ma minule pýtal, či sa zmenil môj pohľad na svet za uplynulý rok. Povedala som, že ľudia nie sú a priori zlí. Stále si to naivne myslím.
Napriek tomu, že niekto v bytovke poleje benzínom kočík dieťaťa ukrajinských susedov a zalepí im zámok lepidlom. Trikrát.
Aj keď na aute s ukrajinskou značkou prerežú v noci všetky pneumatiky.
Mám chuť sa spýtať, čo sme sa za ten rok naučili. Fungovať s vlastným strachom asi veľmi nie. Na to je rok možno málo.
Ostap Slyvynsky – Slovník Války
Český preklad: Barbora Vrbová, Miroslav Pošta, Taras Malkovyč a Vojtěch Ulrich
SPRCHA
(Oleksandr, Buča)
„Nedoporučuju se sprchovat při těžkém ostřelování. Vytratí se z toho všechna radost. Neustále ve vás hlodá myšlenka: jestli mě teď dostanou, tak se stanu obětí války s namydleným holým zadkem.“
SNY
(Maryna, Charkov)
„Nesnáším teď sny, protože se po nich všechno vrací. Zvlášť když se mi zdá o domově. Ten dusivý pocit. Když se mi přece jen podaří usnout, snažím se spát tak krátce, aby se mi nestihlo nic zdát. Kdysi jsem snila o tom, že se naučím tančit, pak řídit auto. Nestihla jsem ani jedno, ani druhé. A teď se budu muset naučit spát.“
