Za bratislavskými zimnými výstavami
GT Zuzany Bartošovej - Za bratislavskými zimnými výstavami
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Zimné mesiace nie sú vrcholom výstavnej sezóny. Záver a prelom roka patrí vianočným a novoročným sviatkom, začiatok skôr divadelným premiéram, koncertom či plesom. V tomto čase sa však v Bratislave stretli dve zaujímavé, z Prahy dovezené expozície. Minisalón v Umeleckej besede skončil 22. januára a Svety Jindřicha Chalupeckého v Galérii mesta Bratislavy sú prístupné do 19. marca.
Udalosťou, i keď minimálne medializovanou, bol Minisalón. Dvestoštyridsaťštyri diel, každé vtesnané do drevenej krabičky rozmerov 15 x 15 centimetrov, rámovalo v dvoch líniách nad sebou steny výstavnej siene. Vznikli na podnet Josku Skalníka, grafického dizajnéra Jazzovej sekcie. K organizovaniu podujatia ho inšpiroval orwellovský rok 1984. Už skôr bratia Hůlovci z Kostelca nad Černými Lesy vyzvali umelcov, ktorí z ideologických dôvodov nemohli vystavovať, aby vytvorili diela zo škatuliek na šitie. Skalníka ich myšlienka nadchla. Upresnil formát diela a k účasti na svojom podujatí vyzval umelcov neoficiálnej výtvarnej scény.
Viac ako dve stovky autorov na Skalníkovo vyzvanie reagovalo. Sú medzi nimi hviezdne mená na českej i slovenskej strane, i niekoľko menej známych. Stoštyridsiatich českých autorov reprezentovali napríklad Boštík, Demartini, Grygar, Judl, Kafka, Klimeš, Kvíčala, Nepraš, Novák, Rittstein, Ságlová, Sozanský, Šimotová, Titlová Ylovsky, sestry Válové, Veselý, Zoubek... V stovke slovenských boli okrem iných manželia Bartuszovci, manželia Bočkayovci, Čarný, Ďurček, Fila, Fischer, Jankovič, Kalný, Kern, manželia Klimovci, Koller, Kordoš, Krén, Laubert, Minárik, Mlynárčik, Popovič, Rudavský, Sikora, Urbásek aj Jana Želibská. Išlo o viacgeneračnú účasť, názorovo a vizuálne pluralitnú panorámu. Je fascinantné , že každý z autorov vytvoril v malom formáte dielo s rovnakou vážnosťou, ako keby ho mali vystaviť v prestížnom svetovom múzeu moderného výtvarného umenia.
Neoficiálna výtvarná scéna sa nedala umlčať komunistickými ideológmi, ktorí jej odopierali slobodu tvorby a nanucovali revival socialistického realizmu. Počas tzv. normalizácie žila vlastnými aktivitami, hoci často v pozornosti ŠTB. Konfrontovať aktuálnu tvorbu režimom odmietaných autorov bolo už, hoci bez konkrétneho zadania, aktuálne. Ivo Janoušek, počítačový expert z Ostravy, organizoval od polovice sedemdesiatych rokov grafické i fotografické albumy a k účasti na nich vyzýval českých i slovenských umelcov. Skalníkovi poskytol svoj adresár. V Bratislave organizoval Ladislav Snopko v spolupráci s Viktorom Ferusom od roku 1982 výstavy Archeologické pamiatky a súčasnosť. Jeho výzvy však už mali konkrétne zadanie.
Minisalón fascinuje aj s odstupom času umeleckou presvedčivosťou. Bolo z neho cítiť radosť zo slobodnej tvorby, ktorú zdieľali všetci zúčastnení. Ani po rokoch nezoslabla.
Neostalo mi dosť priestoru, aby som sa patrične venovala druhej spomenutej výstave, Svety Jindřicha Chalupeckého. Z nej som však odchádzala sklamaná. Obrazy autorov, ktorým sa kritik vo svojich textoch venoval, visia nezmyselne na drôtenom pletive namiesto na stenách. Málo presvedčivé diela súčasných umelcov, tzv. intervencie, majú signalizovať záujem o Chalupeckého aktivity. Pôsobia však rušivo. Výstavu sprevádzajú vysvetľujúce texty a vitríny s Chalupeckého publikáciami, avšak vstupný panel so základnými informáciami o živote a aktivitách tejto významnej osobnosti doplnený chronológiou politických udalostí chýba. Uniká tak dobový kontext, v ktorom kritik žil a dnešný divák len ťažko porozumie jeho peripetiám: zákazu publikovať rovnako v päťdesiatych rokoch ako počas obdobia tzv. normalizácie. Inými slovami, vo Svetoch Jindřicha Chalupeckého sa jeho osobnosť a osud strácajú. Avšak mená kurátorov z českej strany i z Galérie mesta Bratislavy sú výrazne umiestnené.
Čo dodať? Snáď len to, že slobodná umelecká tvorba pôsobí svojou silou aj po desaťročiach. Úloha kurátorov môže mať rovnaké ambície. Do istej miery je tiež tvorbou. Jej špecifikom však ostáva – o tom som presvedčená – že má byť predovšetkým službou. Službou divákom, aby výstave porozumeli a službou umeniu samotnému, aby ho kurátor sprostredkoval s minimálnym uplatnením vlastného ega.
