Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 v Rannom ladení.
Mačky a parník
GT Peter Prokopec - Mačky a parník
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Začalo sa to nečakane. V marci minulého roka sa narodila Zuna. S S. sme sa na jej príchod pripravovali a netrpezlivo sme ju očakávali. Chvíľu pred jej narodením nám odišla naša verná Kayna – pes, s ktorým sme prežili dlhé roky a ktorého sme vrúcne milovali. So Zunou sme teda z pôrodnice prišli do prázdneho bytu. Bol to čas, ktorý vypĺňali silné emócie radosti aj smútku. Boli sme šťastní, že do našej rodiny pribudlo také nádherné dievčatko a zároveň sme cítili, že nám chýba naša spriaznená zvieracia duša. Ešte kým Kayna žila, dúfali sme, že sa so Zunou aspoň na krátky okamih stretnú a bolo nám ľúto, že to nestihli.
Keď Zuna trochu podrástla, mala S. naplánovanú lekársku konzultáciu v Košiciach. Pobalili sa a so Zunou vyrazili z Bratislavy na pár dní na východ. To obdobie som trávil bez nejakého väčšieho plánu, dá sa povedať, že pre mňa iba prechádzalo z jedného dňa do druhého. Potom mi však prišla správa. S. sa ma pýtala, či by som si vedel predstaviť, že by sme doma mali kocúra. Ako vysvitlo, rodinná známa viedla chovnú stanicu a len chvíľu po Zune prišiel na svet kocúr s čiernymi pruhmi a zlatým leskom. Volal sa Eugen. Pôvodne mal byť členom inej rodiny, ale situácia sa vyvinula tak, že ho Zuna dostala do daru ako svojho ochrancu. Samozrejme – bol potrebný náš súhlas. Viedli sme o tom debaty. Chceli sme, aby Zuna vyrastala so zvieraťom, ale zároveň sme ešte neboli pripravení na ďalšieho psa. Avšak nikdy sme neboli pripravení na kocúra. Dohodli sme sa, že to skúsime. O pár dní sa domov vrátili S. aj Zuna a so sebou niesli malú prepravku, z ktorej vybehlo drobné mačiatko. Prvé momenty si Eugen zvykal na nové prostredie, bol vyplašený, ale rýchlo sa osmelil. Teraz, keď už prešiel skoro rok, môžem povedať, že to bolo dobré rozhodnutie. Kayna nám stále veľmi chýba, ale s kocúrom sme si už na seba zvykli. Nevyvedú nás z miery jeho pravidelné nočné šprinty ani iné mačacie zvyky. Zuna na neho reaguje zaujato, teší sa z jeho prítomnosti a on je k nej i k nám veľmi gentlemanský. Nevyťahuje pazúry, nanajvýš sa pri nadmernom túlení snaží labkami odtlačiť a vymedziť hranice.
Keď Zuna trochu podrástla, začali sme pre ňu vytvárať knižnicu. Z pochopiteľných dôvodov v nej musela byť prítomná zbierka básní pre deti od autora Pustatiny T. S. Eliota s názvom Šibalova príručka šikovných mačiek, ktorú preložil Ján Gavura. Eliot v nej prináša niekoľko textov, ktoré opisujú rôzne mačky a ich životy. Je v nich mnoho humoru, krásnych obrazov a nápaditých veršov.
Druhým titulom, ktorý Zune nemohol chýbať, bol veršovaný príbeh o parníku s názvom Plnou parou vpred, Timmy! od Teda Hughesa, opäť v preklade Jána Gavuru. Je to rozprávka o parníku, s ktorým už na mori nikto nepočítal, no on sa odhodlal vzoprieť.
Obe knihy spája výborná práca s jazykom a poetický cit. Zároveň ich však spája i to, že ide o nedostatkový tovar. Moderná je iná forma a detská poézia, rovnako ako poézia pre dospelých, sa musí potýkať s klesajúcim záujmom. Pritom ide o literatúru, ktorá sa nedá nahradiť žiadnou prózou. Rytmika veršov sa dostáva k deťom ako základný impulz, cez neho sa učia vnímať texty aj inak ako len v rovine významu.
Zvieratá poéziu a prózu nepotrebujú. Inštinkty ich nezrádzajú. Žijú svoje životy bez rôznych neduhov. My ich – a umenie všeobecne – potrebujeme. Vďaka umeniu sa stávame lepšími ľuďmi, pretože nás formuje a dáva nám priestor na to, aby sme svet chápali dôslednejšie. Môže to začať veršami o mačkách a parníku. A ďalej sa uvidí…
