Glosa týždňa v premiére každú sobotu o 8.40 v Rannom ladení.
Kým sa vrátia drozdy
GT Alena Sabuchová - Kým sa vrátia drozdy
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Veľký biely pes takmer splýva so snehom. Má trochu vlčie túlavé oči a víta ma z diaľky vysokými skokmi. Zdraví ma horár, ktorý bol skontrolovať jedlo pre srnky, a pýta sa, či ma sem znovu priviala snehová búrka. Na Vysočine je naozajstný sneh, nemizne rýchlo a aj kvôli tomu sa sem vraciam celkom pravidelne.
Nový rok začal bez veľkých očakávaní a je to tak dobre. V železiarstve sa vypredali klince a nové zatiaľ neprišli, netreba chcieť všetko naraz.
Zem stíchne vždy až v januári. Je to, akoby sme sa po všetkom koncoročnom chaose a zhone posadili a spýtali sa – a toto má byť všetko?
Mám pocit, že svet sa pod snehom trochu upokojí, prekryjú sa trhliny medzi starým a novým.
Vždy v marci mám potom chuť zrekapitulovať, čo nám vzala zima, ale môj vzťah k nej sa vekom a vplyvom klimatickej krízy dosť mení.
Rodičia si fotia deti, ktoré prvýkrát vidia sneh, aby to zvečnili, keby to náhodou malo byť naposledy. Znelo by to jemne pateticky a smiešne, nebyť tej tichej desivosti doloženej grafmi o otepľovaní.
Pamätate sa ešte na sneh? Je studený a mokrý. A možno trochu konzervuje spomienky na detstvo.
Ako keď generácie pred nami spomínajú na naozaj tuhé zimy a sneh do výšky kolien, na guľujúcich sa koledníkov, na zasypanú záhradu, ktorej beloba ťahala oči až jemne domodra... Všeličo sa časom vytráca.
Môj prastarý otec mal koňa. Všetky príbehy o ňom začínajú v zime. O starom otcovi, ale aj o tom koni, ktorý je takmer na každej z pár čiernobielych fotiek. A obaja sa usmievajú! Stoja v snehu, za nimi brázda a nejaký ten svet, čo po vojne zase začína odznova.
Na Vysočine sa tvoria Bruegelove obrazy. Malé postavičky všetkých farieb sa zhlukujú na zamrznutom jazere. Zvuk šúchajúcich sa otepľovačiek je nenapodobiteľný, dal by sa ním udávať rytmus zimných prázdnin.
Do búdky pre vtáčiky dávame semiačka, ktosi mi vysvetľuje, že z chleba by vtáky zdulo, je treba robiť veci najsprávnejšie, ako vieme.
Biely pes ma nasleduje, behávam s ním každé ráno v lese, keby som sa stratila. Stačí mu povedať domov, a vie, ktorým smerom má bežať.
Zostávam tu.
Večer pijem teplý čaj a pozorujem svetlá v doline. Ráno si robím výlet do Petrkova a myslím na ťažké zimy Bohuslava Reynka a Suzanne Renaud, na ich kopec mačiek vyhrievajúcich sa pri modrej piecke, na modrý pokoj a na lásku a poéziu uprostred hôr.
Sneh pod nohami stále vŕzga, nič iné tu nepočuť. Pozorujeme stopy zvierat, nevieme, kam mali namierené, len verím, že išli opačným smerom ako hlavná cesta.
Všetci tu kráčajú pomaly, okrem bieleho psa. Ten by sa rozbehol a utekal by pomedzi stromy, pomedzi sneh. Má farbu ako vločky, myslím, že si tú spriaznenosť so zimou uvedomuje.
Večer sa schúli pri krbe a zaspí tak silno, až mu takmer zhorí chvost. To sú dni, v ktorých občas nevidieť viac ako za prvý závej za oknom, a predsa ukrývajú veľa.
Na obraze nad posteľou s ťažkými perinami stoja strážni anjeli a majú celkom vyblednuté odevy. Stále však vyzerajú odhodlane. Už prežili pár zím aj nových rokov, aj odhodlaní, aj postelí, nad ktorými mali bdieť. Sú okolo nich vtáčiky, myslím, že drozdy.
Pred mnohými rokmi som si do zápisníka zapísala, že keby som bola drozd čierny, chcela by som byť sťahovavá odroda. Žiadna lastovička, na tie všetci čakajú ako blázni, lastovičky majú zodpovednosť nosiť jar a dobré správy. O drozdoch toho ale ľudia veľa nevedia. Že vydávajú flautovú melódiu a pôvodne to boli lesné vtáky, ktoré si zvykli na mesto, a tak niektoré zimujú pri ľuďoch a neodletia. Len to občas s prvými mrazmi celkom nevykryjú. Ktovie, či vtedy myslia na ostatných, čo odleteli. Ktovie, či vôbec myslia. Drozdy aj tak nikto nečaká.
