V čase dospievania, keď sa mi svet javil ako číra absurdita, bol Albert Camus sprievodcom mojej vzbury proti Bohu. Na prahu staroby, keď som v Kristovi našiel cestou k zmyslu utrpenia, sa mi sprievodkyňou stala Simona Weilová. Netušil som, že tí dvaja, tak odlišní ľudia, boli duchovnými blížencami.
Glosa na vypočutie:
GT Daniel Pastirčák - Albert, Simone a láska
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Niektorí mŕtvi sú nám bližší, než mnohí z tých, čo žijú - povedal Albert Camus na adresu Simone Weilovej. Zvláštny vzťah. Tí dvaja sa nikdy nestretli. Weilová Camusa nikdy nečítala, Camus Weilovú objavil až po jej smrti. Stretol v nej spriaznenú dušu. Postaral sa o vydanie jej rukopisov. Som presvedčený, že Simona Weilová je jediný veľký duch našich čias, napísal: Dúfam, že tí, čo si to uvedomili, budú mať dostatok umiernenosti a nepokúsia sa prispôsobovať si jej ohromujúce svedectvo. Pokiaľ ide o mňa, vzhľadom na moje skromné dispozície, budem spokojný, ak sa jej dielo mojím pričinením stane známym a bude sa šíriť. Jeho plný dosah, ešte iba čaká na svoje ocenenie.
Čo mohlo spájať ateistu Alberta a kresťanskú mystičku Simone? Spájala ich kritika spoločnosti i odmietnutie Marxom navrhovanej revolúcie. Vzdorovali svetu odlišným spôsobom, no smerovali k tomu istému. Pre Camusa bola základnou témou filozofie otázka samovraždy. Priznal však, že u Simony Weilovej našiel protilátku na nihilizmus, s ktorým po celý život zápasil. Keď sa Camus dozvedel, že dostal Nobelovu cenu za literatúru, navštívil byt Simoniných rodičov. V izbe svojej mŕtvej priateľky si chcel usporiadal rozhárané myšlienky.
Camus svoje dielo koncipoval ako trilógiu okolo troch konceptov: Absurdita. Vzdor. Láska. K téme absurdity sa viaže zbierka esejí Mýtus o Sizyfovi a román Cudzinec. K téme vzdoru knižná esej Rebel a román Mor. Jeho koncept lásky však zostal nerealizovaný. Skôr než ho stihol rozpracovať, zahynul pri autonehode.
Pre Simonu bola láska kľúčovou témou. Inšpirovali azda Camusa i jej úvahy o láske? Predstavujem si ho ako číta Simoninu esej O milovaní Boha:
Kým sa ľudskej bytosti nezmocnil Boh, nemôže mať vieru, ale iba obyčajné náboženské vyznanie. Nie je dôležité, či má, alebo nemá toto vyznanie, lebo k viere doputuje aj na základe neviery. Jediná voľba, ktorú človek má, je tá, či svoju lásku na tomto svete k niečomu pripúta, alebo nie. Ak odmietne pripútať svoju lásku k niečomu na tomto svete, ak ostane nehybný, nebude hľadať, vytrvá bez pohnutia, v očakávaní a nebude sa ani pokúšať zistiť, na čo vlastne čaká, je celkom isté, že Boh príde k nemu.
Čo si asi o tom myslel Camus? Niečo nám azda prezrádza jeho záhadná poznámka: Ja, ktorý som dlho žil, rozochvený vo svete tiel, obdivujem ľudí ako Simona Weilová, ktorí, ako sa zdá, z toho unikli. Pokiaľ ide o mňa, neviem si predstaviť lásku bez privlastnenia a preto i bez pokorujúceho utrpenia tých, ktorí žijú podľa tela.
Camus veľmi citlivo vnímal neúprosne neosobné zlo. Svet bol pre neho miestom čírej absurdity. V zbierke esejí Mýtus o Syzifovi vyčítal Kierkegaardovi i Dostojevskému, že sa od absurdity obrátili k Bohu. Považoval to za únik. Nebol však Camus vo svojom dôraze na absurditu sveta jednostranný? Ľudská skúsenosť so svetom predsa nie je jednoznačná. Nie je tu iba skúsenosť absurdity, je tu i skúsenosť zmyslu. „Prečo Camus nepripustil vo svete ani náznak zmyslu, ale absurditu povýšil na absolútno?“ spýtal som sa Mariána Vargu: „Čoho sa bál?“ „Boha sa bál,“ odvetil Marián krátko, no presne. Marián Camusa dôverne poznal. Vo svojej knižnici, kde zvykol čítať a počúvať hudbu, mal zavesený Camusov portrét.
Paradoxnú dvojznačnosť sveta dokázala Simone vystihnúť v niekoľkých vetách: Stvorenie odráža Boha svojou krásou a harmóniou, no prostredníctvom zla a smrti, ktoré v ňom prebývajú a prostredníctvom neúprosnej nevyhnutnosti, ktorá mu vládne, stvorenie takisto odhaľuje neprítomnosť Boha.
Weilovej úvahy o Bohu ponechali Camusovi dostatok miesta, aby sa napriek odlišným prístupom mohli stretnúť: Aj keby bol Boh z hľadiska existencie ilúziou, z hľadiska dobra je jedinou skutočnosťou. Som si tým celkom istá, lebo ide o definíciu. „Boh je dobro“ je rovnako isté, ako „ja som“. Som v pravde, ak svoju túžbu oddeľujem od všetkých vecí a smerujem ju výlučne k dobru, aj keď neviem či existuje, alebo nie. V inej eseji napísala: Odmietanie Boha nie je nikdy prehnané, ak za ním stojí čistá starosť o pravdu. Kristus je rád, ak pred ním dáme prednosť pravde, lebo prv než bol Kristom, bol pravdou. Ak sa od neho odvrátime, aby sme išli za pravdou, nebude trvať dlho a padneme mu do náruče.
Oproti Camusovmu Sizyfovi Weilová stavala Kristov kríž: Všetko to čo je ohrozované časom, vylučuje zo seba jed lži a ilúzie, lebo sa bojí smrti. Preto niet lásky k pravde bez výhradného pritakania smrti. Kristov kríž je jedinou bránou poznania.
Do akej miery Simonina idea lásky inšpirovala Alberta? To sa už nikdy nedozvieme. Môžeme však povedať to, čo o nej povedal iný jej súčasník, agnostik André Gide: Simone napísala, že jej poslaním je stáť na pomedzí kresťanov a nekresťanov. Stala sa tak patrónkou všetkých outsiderov.
