Tour de France 2022
Tour de France 2022

O dni, ktorý stál za to, píše Daniel Pastirčák

O dni, ktorý stál za to, píše Daniel Pastirčák

Od 6. decembra ste každé pracovné ráno počúvali spomienky, vyznania, príbehy autorov, ktorí sa vo svojom rozprávaní vrátili k dôležitému, neraz podstatnému dňu v ich životoch. Dúfame, že k nazretiu do vlastného depozitu spomienok inšpirovali aj vás. Dnes budeme posledný raz hovoriť o výnimočnosti chvíle, hodiny, dňa. Daniel Pastirčák dal svojmu rozprávaniu podtitul: Rudkove Vianoce.

O dni, ktorý stál za to, píše Daniel Pastirčák


Jeden deň Daniela Pastirčáka Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.



Rudkove Vianoce

Tvoj príbeh Rudko sa mi zapísal do pamäti, má pre mňa príchuť Vianoc. Poznali sme sa krátko, pár týždňov, a predsa ťa môžem bez preháňania nazvať priateľom. Veď to, čo sa za tých pár dní medzi nami odohralo, sa medzi inými ľuďmi neudeje ani za celé roky. Začalo sa to nečakanou návštevou. Mal som byť pre teba darčekom k narodeninám – nečakaným prekvapením. Navštíviť ťa, hoci to, že prídem, ti malo zostať zatajené. Trochu som sa obával, čo z takého nečakaného stretnutia vzíde. Od tvojej dcéry som vedel, že prechádzaš ťažkým obdobím. Tvoj úspešný, veľkodušný, láskavý život dostával jednu ranu za druhou. Ochutnával si trpkosť pominuteľnosti celého toho bohatstva radostných vecí, ktorými ťa život obdaril. Postupne si postrácal, čo si nadobudol a napokon si v ťažkej chorobe začal strácať i sám seba. Vynorila sa pred tebou tá najzákladnejšia otázka: Neexistuje tu napokon niekde predsa len zmysel bytia, ktorý by sa v tej pominuteľnosti nestratil? Hoci si sám seba, s pokojom v mysli, po celé roky označoval za ateistu, životná skúsenosť v tebe vyvolala pochybnosti: Začal si svoju myseľ obracať k horizontom, ktoré ti doteraz zostali zatajené.

Naše stretnutie bolo od samého začiatku jednou veľkou metaforou. Navštívil som ťa v deň, keď zomrel môj priateľ Anton Srholec. Tvoja dcéra mi prezradila, že Tónko bol jedným z dvoch ľudí, ktorých viere si dôveroval. Nuž vstúpil som do izby, kde si sedel vo veľkom kresle. Bol si prekvapený, no privítal si ma širokým úsmevom, ako starého priateľa. Rozhodol som sa, že jednoducho iba budem s tebou, pokúsim sa cítiť tvoju bolesť, počúvať tvoj príbeh, tvoje myšlienky a nechám sa viesť tam, kam nás rozhovor zavedie. Rozhovor nás doviedol na miesta, ktoré si dôverne poznal, k hodnotám, pre ktoré si celým srdcom žil. K tvojmu hlbokému presvedčeniu o najvyššej hodnote lásky – prijímať druhého a sám sa mu dávať. K slobode, ktorú si miloval, k poctivosti a pravdivosti myslenia, ktorej si sa cítil bytostne zaviazaný. Tam sme sa spolu dotkli Božej skutočnosti. Veď práve pod menom večných hodnôt lásky, slobody a pravdy k nám Boh prichádza, takpovediac, inkognito. Bol si prekvapený zistením, že si bol Bohu verný i v čase, keď ho tvoja myseľ popierala. Viem, že si v ten večer Božiu prítomnosť cítil rovnako intenzívne ako ja. Dozvedel som sa to od svojej mamy Alžbetky.

Na druhý deň sa totiž stalo toto: Bol si na vyšetrení, čakal si na výsledky spolu s neznámou staručkou dámou. Porozprával si jej svoj príbeh. Práve jej si sa ako prvej zveril s tým, čo sme v ten večer spolu zažili. Spomenul si pri tom moje meno. Daniel je môj syn. Povedala tá cudzia žena, keď si sa po dlhom rozprávaní odmlčal. Bola prekvapená rovnako, ako ty.

Večer toto istého dňa si hlas tej staručkej dámy počul znovu. V rádiu. Hovorila o tom, ako v čase vojny prežila zvláštnu Božiu ochranu. Jej rodičia v dome ukrývali človeka židovského pôvodu. Gardisti prehľadali celý dom i šopu. Muža ukrytého v sene nenašli, hoci k senníku mal pristavený rebrík. Keby náš krátky príbeh niekto napísal do knihy, neuverili by mu. Dostal si nádherné uistenie, že napriek pominuteľnosti je tu zmysel, ktorý pretrváva.

Večer pred tým, ako si navždy odišiel, som bol znova s tebou. Už si nehovoril, bol si na polceste z trpiaceho tela do tajomstva večnosti. A predsa viem, podľa tvojich vzdychov, i z dotykov našich rúk, že si o mojej prítomnosti vedel. Čítal som ti Kristove uistenie: „Ten, kto verí vo mňa, i keby umrel, bude žiť." V modlitbe som tvoje vyhasínajúce pozemské bytie odovzdával tej láske, pravde, slobode, tej večnosti, ktorej sme sa v oný prvý večer spolu dotýkali. Na čelo som ti olejom urobil znak kríža. Navždy zostaneš súčasťou môjho života, budem si v sebe nosiť zázrak, ktorý sme spolu zažili, ako prameň živej vody.




Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame