O tom, že vôbec nie je jednoduché vybrať jeden deň v živote, vás
presvedčí v ďalšej časti našej adventnej rubriky Hana Rodová-Kolbašská.
O dni, ktorý stál za to, píše Hana Rodová-Kolbašská
Jeden deň Hany Rodovej
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Vzala som si na seba náročnú úlohu, vyrozprávať svoj jedinečný deň. A keďže nepatrím medzi trochárov, pracovne som si tento záväzok nazvala „šťastný deň“.
Tým sa ale začalo moje dlhotrvajúce, niekoľkodňové trápenie. Zistila som, že nájsť ten skutočný šťastný deň, nie je len tak. Bolo to vtedy, keď ma konečne prvý krát pobozkal? Keď som zmaturovala, spromovala, keď som povedala áno, objala prvý krát svoje deti? Alebo, keď som navštívila vytúžené miesta na severe Európy, z čoho pramenila moja číra, úprimná, detská radosť, keď som obdivovala fjordy, kráčala po nekonečných severských lesoch a konečne na vlastné oči uvidela skutočného soba aj s jeho zamatovými parôžkami a veľkými nechápavými očami? Iste. Alebo, keď som oddychovala na pieskovej pláži po poctivo odvedenej práci na stavbe trojposchodového hradu, ktorý ešte more nestiahlo, aby mi dalo jasne najavo, že kto je tu pánom? Alebo to bolo ešte v 84-tom, či 6-tom, keď sme si pred školou mohli postaviť skutočný snehový bunker bez toho, aby bielej pokrývky výrazne ubudlo?
Lovím vo svojej pamäti krásne momenty, fakt je ich mnoho. Z detstva, dospelosti. Ale vrátim sa k téme. Moje „šťastnodňové“ muky nemali konca, veď si len predstavte, takto dlhodobo sa venovať šťastným spomienkam v dnešnej dobe... A tak som sa rozhodla znepríjemniť šťastím život aj ostatným a vymyslela som si krátku anketu medzi blízkymi, kolegami a kolegyňami s jedinou zákernou otázkou: Ktorý bol tvoj šťastný deň?
Väčšina odpovedí ma neprekvapila. Zhrniem ich: zamilovanosť, svadba, narodenie detí a vnúčat, ukončenie školy, rozvod, šport, ale aj prosté neviem. No, žiaden poriadny materiál. Už som strácala nádej, keď som si spomenula na deň, po fakt dlhých kultúrnospoločenských suchotách prvej vlny, keď som mohla, s láskavým dovolením Štátnej filharmónie Košice, prísť na ich skúšku, aby som po jej skončení nahrala zvyčajný rozhovor do vysielania.
A teraz si predstavte – prázdna koncertná sieň, na pódiu orchester, ktorý hrá Dvořákovú ôsmu symfóniu len pre mňa! Konsternovaná som sedela, nedýchala, priznávam, slzy mi tiekli po lícach a takto obklopená hudbou som sa nechala odnášať ďaleko mimo realitu.
Moje nadšenie trvalo niekoľko dní, o čom som, prirodzene v zhode s mojou potrebou zdieľať, ešte nadšenejšie referovala každému, koho som stretla. Hovorím si, mám ťa, ty môj jedinečný deň. No a potom som sa len tak pre istotu, lebo mi to nedalo, večer opýtala mojej osemročnej dcéry. Ktorý bol jej šťastný deň. A ona mi s úplne vážnou tvárou povedala: „Mamka, ty to nevieš? Predsa deň, keď som sa narodila!“
