Tour de France 2022
Tour de France 2022

Zuzana Belková: Tma, šero, nevľúdnosť, a predsa nádej, že po Advente prídu Vianoce

Zuzana Belková: Tma, šero, nevľúdnosť, a predsa nádej, že po Advente prídu Vianoce

Aj tento týždeň vám budú ďalší piati autori rozprávať svoje príbehy, alebo úvahy, alebo spomienky na jeden deň, ktorý si budú pamätať. Alebo úvahu o jednom dni zovšeobecnia do jedného života. Dnes budete počúvať Zuzanu Belkovú.

O dni, ktorý stál za to, píše Zuzana Belková

Jeden deň Zuzany Belkovej Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.



Viem, odpoveď hodná slohovej práce jednotkárky by znela, že dňom, ktorý mi zmenil život, bol ten decembrový utorok, keď si ma za mamu vybrala moja dnes už šesťročná dcéra. Áno, neklamala by som pre potreby tohto textu: naozaj sa vtedy zmenilo takmer všetko. Napríklad dôvody úzkostí i motivácia aj predtým prítomného priam plazivého strachu, ako všetko zvládnuť a nezlyhať nielen v očiach okolia, ale aj vo svojich. Pribudli nové témy, na cestu do úzadia, ba hádam aj do úplného zabudnutia sa vybralo zacielenie na osobu menom Zuzana. Ego bledlo, mizlo a dlhý čas o sebe nedávalo vedieť, až kým – v takýchto prípadoch sa v poviedkach zvykne autorsky zvýsknuť, že ajhľa, jedného dňa...

Jedného dňa som svoje vnímanie sveta zaregistrovala ako jemne zmenené, s trošku preskupenými prioritami, s egom primeraným svojej aktuálnej fyzickej i mentálnej konštitúcii, s egom v niečom otravným pre jeho pravdovravnosť miestami príliš krutú nielen pre okolie, ale aj pre jej nositeľku, v niečom hádam aj sympatickým pre nadhľad v situáciách, v ktorých by sa mi v predošlej, neaktualizovanej verzii samej seba chcelo vyletieť od zlosti z kože. A vôbec nevybočím z línie očakávaní okolia, keď nebudem protirečiť premise, že možnosť podieľať sa na formovaní osobnosti dieťaťa je úžasná. Že láska, ktorú to konečne do môjho života vnieslo, nie je porovnateľná s ničím dovtedy zažitým. Prípadne, že tá skúsenosť je neprenosná a taká intímna, že vôbec nerozumiem, prečo to tu pred všetkými pertraktujem, keď mi vonkoncom nejde o agitáciu v prospech jednej z tisícich možných alternatív naplnenia bytia. Toľko konvenčná úvaha na tému, čo všetko sa človeku môže vyjasniť v rámci literárneho „jedného dňa“.

Menej ortodoxné je zrejme moje poznanie, že uplynulé roky mi priniesli veľmi veľa mikropríbehov, ktoré by som mohla začať rozprávať slovami „jedného dňa“ a hádam by som spoločnosť neunudila na smrť. Pozor, nejde o žiadne sujety hodné epopeje, nezažívam žiaden košatý dej rozčlenený príkladne na expozíciu, kolíziu, krízu, peripetie či katastrofu – pre istotu aj katarziou.

Mojim dňom dominuje skôr fragment. Dieliky mozaiky, na ktorých je perfektné, že si ich môžem zoskupovať a preskupovať podľa momentálnej impresie a keby som ich mala žánrovo určiť, obávam sa, že by som sa motala niekde medzi glosou, prozaickou miniatúrou a miestami – nech mi je odpustené – aj blízko poézie. Isteže, k tej mám veľký rešpekt – azda aj preto, že poetické okamihy na počudovanie zažívam často v takom banálnom prostredí ako vlak, železničná stanica, prechádzka sídliskom a v podobných malebných scenériách. Nič to však nemení na skutočnosti, že vďaka svojim niekedy až priveľmi tesným kontaktom s nehostinnou realitou som scitlivela voči krivdám i kráse sveta. To, čo by som si predtým pohrúžená do elitárskej introspekcie ani nevšimla, ma odrazu burcuje, posúva k empatii, irituje alebo jednoducho baví. Skrátka, žijem a preciťujem.

Lepkavú guľku imela medzi prstami, zmrznuté šípky v ústach, postriasaný srieň na golieri kabáta, aj živelne bujarý smiech spolucestujúcej kuchárky Táne, ktorá sa teší, že nakŕmila skvelou plnenou paprikou celé bratislavské jasle. V kaleidoskope sa mihajú adventný kalendár, ktorého čokoládky nevydržali až do Vianoc, východ slnka o 7:24, srnky a zajace splašene bežiace po poli pokrytom inovaťou, aj sálavé teplo z kachlí, ktoré hreje už len v spomienkach. Tma, šero, nevľúdnosť, a predsa nádej, že po Advente prídu Vianoce a postupne bude viac svetla aj inde než predlockdownových, lockdownových a postlockdownových nákupných centrách. V hĺbke duše to asi tušíme všetci: najhrejivejšie svetlá sú v nás a v o očiach našich milovaných.




Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame