Terézia Simanová: Páči sa mi tento život a tempo, ktoré mu udáva beh

Terézia Simanová: Páči sa mi tento život a tempo, ktoré mu udáva beh
O dni, ktorý sa zmenil na týždne, mesiace a možno sa zmení na roky, vám porozpráva scenáristka a dramaturgička Terézia Simanová.

Jeden deň v živote... Terézie Simanovej


Jeden deň Terezy Simanovej Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.


Od posledného lockdownu bolo treba vymyslieť nejakú činnosť, ktorá rozpustí každodennú šeď a zabráni tomu, aby dni splynuli vo vzduchoprázdno. Ale že práve toto. Ja, v škole oslobodená od telesnej výchovy, ktorá sediac na žinenke s pohŕdaním sledovala svoje cvičiace spolužiačky a čítala popri tom existencialistov. Na strednej škole bola akákoľvek športová aktivita absolútne nezlučiteľná s imidžom intelektuála a človek si musel vybrať. Žiadna stredná cesta, žiadna kalokagatia neexistovala. Aspoň nie pre mňa.

Lockdown na začiatku tohto roka bol pre mňa však neznesiteľný. Človeku z najbližšej rodiny diagnostikovali vážne ochorenie a mne prirodzene pripadla úloha sprevádzať ho po nemocniciach a čakať s ním na výsledky vyšetrení v prekúrených čakárňach ústavov, kam sa chodí umierať. Po týchto zážitkoch mozog potreboval vypnúť a pľúca nadýchnuť sa čerstvého vzduchu. A to sa medzi štyrmi stenami nedalo. Začala som teda chodiť so psom do lesov a jedného dňa mi napadlo rozbehnúť sa. Nie, takto to nefunguje, toto je len skratkovito povedané. Keď sa totiž rozbehne človek, ktorý nikdy nebežal, vydrží maximálne 200 metrov, potom objíme najbližší strom a celý červený ešte hodinu lapá po dychu. Na druhý deň má svalovicu, na tretí deň tiež a na štvrtý deň sa do lesa vráti, alebo si povie, že nikdy viac. Ja som sa vrátila. A dnes určuje tempo mojich dní beh.

Keď sa lockdown skončil a času bolo zrazu málo, odmietla som sa svojho novonadobnutnutého zvyku vzdať. Jedinou možnosťou však bolo chodiť behať skoro ráno. V čase, keď slušní ľudia ešte spia, vyrážala som so zalepenými očami a tupou mysľou do vinohradov za mestom. Polospiaca, uzimená a stuhnutá, nadávala som si za to, že som si nenašla iné, znesiteľnejšie hobby, napríklad háčkovanie. Radosť z ranných behov mal jedine môj pes Tonka. Aj to len na prvých kilometroch. Hoci má v sebe zrejme niečo z wipeta, po úvodnom rozohriatí sa už držala zhruba desať metrov predo mnou. Jednoducho chcela mať toto trápenie za sebou a ponáhľala sa k autu.

Najlepšie sa behá na obed. Človek je už ako tak rozohriaty, zelený čaj od raňajok už „šlape“ a kĺby ešte nestihli stuhnúť za pracovným stolom. V lete som všetky obedné behy absolvovala v lese, inak sa nedalo. V jednom z limbašských údolí, pekne v tieni. Ako mestský človek som sa v lese spočiatku bála. Ľudí, zvery, trieliacich bicyklistov aj kliešťov. Keď niečo v kroví šuchlo, trhala som osobné rýchlostné rekordy. Žiaden relax, žiaden blahodárny pocit splynutia s prírodou, ale neustály stres, že vás za zákrutou čaká svorka hladných krvilačných diviakov. Najhoršie je, keď sa v lese stratíte. Mám síce inteligentné hodinky, naučiť sa pomocou nich nájsť cestu však trvá asi toľko, ako ju nájsť sama a analógovo. Normálny človek sa v týchto chvíľach cíti ako Mešťan dobyvateľ v horore z divočiny. Večer predtým počúval audioknihu o ultrabežcoch, ktorí zdolávajú stovky kilometrov v mexických kaňonoch, v neznesiteľnom teple a riedkom vzduchu, na nohách im zliezajú nechty, na tvári koža a keď sa stratia, musia si vybrať či sa napijú z močariny a zomrú na infekčnú chorobu alebo sa nenapijú a zomrú od smädu. Keď sa na druhý deň obzeráte okolo seba v lesíku za mestom a snažíte sa spomenúť si, odkiaľ ste prišli, cítite s nimi ešte viac. Nuž, ultrabežec zo mňa nikdy nebude, ale rada počúvam tie neuveriteľné príbehy, drámy na extrémnych pretekoch, kde proti sebe stoja svetové elity či príslušníci amerického kmeňa vytrvalcov.

Aj ja som už skúsila preteky. Zatiaľ len také smiešne, na 10 kilometrov. Keď som s ďalšími asi sto podozrivo vyšportovanými ľuďmi stála na štartovacej čiare, keď zaznela pesnička Eins zwei polizei a všetci začali svorne hopsať, vravela som si, že sa chcem vrátiť na svoju intelektuálnu žinenku a čítať si Sartra. Zaznelo však štart a všetci sa rozbehli vpred. A ja som zistila, že beh nie je len o tom, čo máte v nohách. Bežíte s ostatnými, no inak máte pocit, že stojíte na mieste. Tak zrýchlite. Kopec. Otrasný kopec. Pečie ako na rovníku. Lapáte po dychu. Máte na sebe tričko, na ktorom nevidno pot, no vy sa v ňom už kúpete. Keď vám niekto konečne strčí do ruky fľašu s vodou, rovno sa ňou oblejete. Na 6. kilometri počujete v diaľke hulákanie. To dobehli prví do cieľa. Chcete to vzdať a vykotiť sa do trávy. Alebo sa aspoň tajne oddeliť od davu a zobrať to skratkou. Máte pocit, že ak to aj prežijete, odnesiete si domov trvalé následky na duši aj na tele. Obieha vás ženská v kraťasoch do pol zadku. Tak to teda nie! Máte síce tep 200, ale musíte zrýchliť, tejto nedovolíte skončiť pred vami. Ja viem, že takto sa to nemá robiť, mám sa správať športovo a vyspelo a zenovo, ale v tú chvíľu si nemôžem pomôcť. Ku koncu už ide naozaj o veľa. Nie o výhru, ani o čas, ani o žiadne vzletné veci, o ktorej píše v knihách o behaní Murakami alebo Šimečka, ale chcete iba jednoduchú vec – prežiť. Zrýchlite, poslednýkrát predbehnete ženu v krátkych šortkách, máte predinfarktový tep, navretú žilu na čele, únavovú zlomeninu vôle, za cieľovou rovinkou spadnete kolmo do trávy a ležíte tam ešte hodinu. Hodia po vás medailu za účasť, ale vy nedokážete pohnúť ani očnou buľvou.

O pár týždňov, keď si opäť obúvam tenisky, aby som si ľahkým tempom zabehla svoj obligátny 13 kilometrový okruh, si pomyslím na to vypätie pri svojej prvej desinke a musím sa pousmiať. Akoby to bola dávna pradávna história. Vzdialenosti sa bežcovi zmenšujú ako dieťaťu, ktoré rastie. Problémy spred pár dní už patria do minulosti a vy sa dívate na to, čo vás čaká, kde budete na jar a robíte všetko preto, aby ste o niekoľko mesiacov zvládli polmaratón, potom na jeseň maratón. A čo bude potom, zatiaľ neriešite. Páči sa mi tento život a tempo, ktoré mu udáva beh. Večer si na hlavu nasadím čelovku a ako maják sa vydám do ulíc. Je nás takých viac. Keď sa zotmie, vyliezame z úkrytov ako potkany. Niektorých rozoznám už z diaľky podľa reflexných prvkov. Aj keď si kvôli čelovkám nevidíme do tváre, zdravíme sa. Mám pocit spolupatričnosti a dojem, že my bežci sa tak nejak chápeme. Ako potkany, ktoré vnímajú iné frekvencie než ostatné tvory. Aj keď sa možno niekedy nezdravím s bežcom, ale so zločincom na úteku, ktovie...





Živé vysielanie ??:??

Práve vysielame