Aj dnes nazrieme do depozitu spomienok. Veríme, že pri ich počúvaní sa aj vy vrátite k tým svojim dôležitým dňom. Možno vás bude inšpirovať osobná, silná spomienka Egona Tomajka.
Jeden deň v živote...
Jeden deň Egona Tomajka
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Mám ich viac. Dní, ktoré mnou pohli, ktoré mnou zamávali, otriasli tak, že som sa nespoznával. A vybrať jednu chvíľu, jeden TEN Deň je predsa len veľmi ťažké.
Ale ak by to nebol ten deň, keď mi zomrel otec a ja som mal prvý raz ako herec na pódiu pocit, že nehrám, že som postavou a emócie sa vystriedali v takej šialenej rýchlosti, že mi to vyrazilo dych...
A ak by to nebol deň, keď som ako pomocný haviar pracoval v čelbe pri komíne, podo mnou zívala 15 – metrová diera v môj posledný deň pred nástupom na vysokú školu...
Tak by to bol určite celý deň, keď sa narodil môj syn. Celé to nervózne ráno, piatok trinásteho, celé to čakanie na telefonát, ktorý keď prišiel, vyhnal ma k autu, prinútil ma naštartovať a snažiť sa vyraziť za manželkou do Lučenca. Lenže po pár metroch som musel auto odstaviť a zvládnuť celý kŕč emócií, musel som sa najskôr poriadne roztriasť a poplakať si. Zapáliť si cigaretu a pokúsiť sa to rozdýchať. Lenže kŕč sa opakoval, aj keď so slabšou a slabšou intenzitou. Neviem, ako som došoféroval, nepamätám sa, ako som prišiel k manželke. Pamätám si len, že keď som ho uvidel v inkubátore, drobného, s káblikmi okolo celého telíčka, bolelo ma to... A pamätám sa, ako chcela byť manželka hneď pri ňom, ako som ju, hoci jej to neodporúčali, ubolenej z cisárskeho rezu, tlačil na vozíku do susednej budovy, lebo inkubátor bol tam, ako sa snažila syna nakojiť a on bol taký slabý, že nevládal cicať... čo trvalo niekoľko dní. Ako dostal od sestričiek prezývku Bôbik a že ho tak občas s láskou a spomienkou, oslovíme aj dnes, hoci ho to náramne jeduje... Do Banskej Bystrice som sa opäť vrátil skôr po pamäti a ešte dlho, dlho som nemohol zaspať.
Je možné, že ten deň si manželka pamätá inak. Že si ho všetci pamätajú inak a ja viem, že sa už nemôžem spoľahnúť na svoju pamäť. Preto zaznamenávam, že som bol plný obáv, plný strachu, ale aj plný nádeje. A že až keď som prvý raz Bôbika Jakubka držal v náručí, pochopil som, čo je to šťastie a láska. Lebo to, čo bolo predtým sa tomu jednoducho nevyrovnalo.
