Pena jedného dňa
Jeden deň Michaely Materákovej
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Sedíme v jedálni a čakáme na izby. Hodil by sa nejaký odľahčený smalltalk, ale na tomto mieste nikto nie je dosť odľahčený. Pár stolíkov, kuchynská linka, rýchlovarná kanvica. Na okennom parapete je príručná knižnica a v nej Pena dní od Borisa Viana. Kedysi som ju mala, ale niekto mi ju nevrátil. Moje srdiečko na okamih poskočí bláznivou radosťou. Hneď si ju zakážem. Nebudem hádam kradnúť knihy onkologickým pacientom?
Medzitým ktosi prelomil ľady a hovorí, že od niekoho počul, že je tu taký úžasný personál a taká skvelá starostlivosť, že by sa sem kedykoľvek rád vrátil. Zasmejeme sa. Trochu kŕčovito.
Anesteziologička sa mi predstaví, kladie mi otázky, potom všetko citlivo a podrobne vysvetľuje. Celý jej zjav je taký upokojujúci, že upokojenie vyžarujú asi aj končeky jej vlasov.
Na izbe premýšľam, či tu už niekedy nejaký pacient prečítal Penu dní. V duchu ďalej rozvíjam úvahy o vhodných „onko-hospitalizačných tituloch“, špecifikách cieľovej skupiny a jej duševných stavov.
Spolupacientka mi hovorí, že pred zákrokom mi dajú tabletku, po ktorej sa budem cítiť šťastná. Skúšam si to predstaviť, ale moja fantázia odmieta spolupracovať.
Doktor mi odpovedá na otázky a pre lepšiu názornosť podporí svoj výklad vlastnoručným náčrtom. Je mladý a pekný. Vidno to aj cez rúško. Na pulte vedľa neho leží rozbalená bonboniéra.
Namiesto šťastia cítim len intenzívnu paniku. Zatiaľ najhorší atak svojho života, ktorý som dostala počas telefonátu s daňovým úradom, bol oproti tomuto sto ráz spratá handra. Sestrička ma utešuje, že to nebude dlho trvať.
Na sálu idem po vlastných. Na sebe mám modrý plastový mundúr, na hlave čosi, čo vyzerá ako sprchová čapica. Neviem prečo mi práve v tejto chvíli napadne, že aj ja som mladá a pekná. Asi mi konečne začala šlapať tá tabletka.
Fascinujúce ako rýchlo dokáže človek zaspať. Zrazu prestane všetko existovať. Je iba nič.
Čakám na prepúšťaciu správu, veľmi túžim všetkým poďakovať, ale na ďakovanie nie je priestor. Pacientov je veľa, personálu málo, všetci sú roztratení v nekončiacom kolotoči svojich úloh. Ľutujem, že som nepriniesla bonboniéru, ktorou by som aspoň zamávala na rozlúčku.
Skôr než odídem nakuknem do jedálne, ako sa má Boris Vian, ale práve tam upratujú, takže nedostanem príležitosť spáchať nič amorálne. Na milisekundu mi napadne, že možno nabudúce... prinesiem na výmenu nejaký lepší hospitalizačný titul. A plnú tašku čokolády. Hneď ten nápad zavrhnem. Dúfam, že sa sem už nikdy nevrátim.
