O dni, ktorý stál za to, píše Tomáš Boroš
Jeden deň Tomáša Boroša Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Deň, ktorý za to stál? Začínam listovať v pamäti, prevraciam jednotlivé listy kalendára môjho života. Postupne sa dostavujú prvé výsledky tohto prieskumu: uvedomujem si, že všetky dni stoja za to, nie len tie moje, ale tie naše, ktoré spoločne prežívame na tejto planéte. Názov filmu Haliny Pawlowskej Vďaka za každé nové ráno je vystihujúci a vystihujúci je aj jeho obsah, ktorý, v kontraste k poetickému názvu, hovorí o bežných a nie vždy iba radostných podobách nášho každodenného žitia. Napriek tomu, že to často nie je ľahké, rozhodne to stojí za to, teda aspoň podľa mňa.
Ďalej vo výskume mojich – našich dní narážam na otázku, ktorú sa mi nedarí zodpovedať: Prečo si až dodatočne uvedomíme, že sme prežili úžasný deň? Niekedy až po rokoch nám to „docvakne“...., čiže už vo viac, či menej zdeformovanej podobe, v zidealizovanom zobrazení pastorálnych rokokových maliarov, cez filter spomienkového optimizmu. Vďaka aj za to, že si v sebe nosíme takého vyčistené a zrekonštruované predstavy, ktoré nám rozhodne pomáhajú žiť. Takto sa nám však uchová len zopár výnimočných chvíľ nášho života, a nespravodlivo zahadzujeme tie obyčajné, rovnako krásne a dôležité, čiže tie skutočné, pravdivé, čo prežívame tu a teraz, a čo rozhodne stoja za to i keď je niekedy veľmi náročné priznať si to.
Je to ako napínavý film – sledovať, čo práve prežívame: kráčame po schodoch, cestujeme do práce, stretávame sa so susedom, sedíme na porade, upratujeme, cítime chladný vietor, premýšľame. Keď sa pozrieme sami na seba z odstupu – ako na filmovú postavu, je naozaj zaujímavé sledovať, čo práve robíme.
No a do tretice prichádzam na to, že deň je skôr obraz, pocit, ako časové plynutie rozdelené na hodiny. Na hodiny zvyknem deň rozkrájať pri jeho plánovaní. Keď sa plány menia na skutočnosť celkom nepredvídateľným spôsobom sú to už iba obrazy a pocity. Pri večernom sumáre uplynulého dňa sa usilujem ísť pekne poporiadku od rána – hodinu, po hodine, ale veľmi rýchlo, celkom nevedome vyskočím z tejto mustry a blúdim kade - tade, ostávajú pocity, útržky rozhovorov, myšlienok, atmosféry, farby a vône. Ostáva obraz, nie časové plynutie.
A dostávam sa k poslednému postrehu z pozorovania dní: prirodzené časové vymedzenie. Kým hodiny a minúty sme si vymysleli z praktických dôvodov, deň vo svojej celistvosti – to sú tie pravé prirodzené hodiny jasne vymedzené svitaním, poludním, zvečerením, nocou. Je to nádherná hudobná oblúková forma, povedal by som symfónia, keby sa taká už niekomu podarila vytvoriť, ale vždy je to len napodobňovanie. Deň je dokonalá forma, ktorá nás upokojuje, že všetko plynie tak ako má, deň je, ale zároveň aj nepredvídateľný obsah, ktorý nás zase svojim neustálym prekvapovaním udržuje v kondícii.
Retrospektívnou prechádzkou mojimi dňami sa mi odrazu vynorí zážitok z vlaku. Opäť – nie dátum a hodina, ale obraz, pocit. Hoci tento obraz vykazuje známky „duševnej slepačej polievky“ naozaj sa stal v jednom z mojich (našich) dní. V otvorenom vozni, sa v krátkom časovom úseku, odohrala reťaz dobra a lásky medzi blížnymi – cestujúcimi. Pomoc s vyložením batožiny, upokojovaním plačúceho dieťaťa takmer všetkými cestujúcimi, požičaním pera od sprievodcu a jeho následným darovaním, ponukou na miesto v smere jazdy, rozdelením sa s cukríkmi. Čo je toto za vlak lásky, pýtal som sa sám seba. Kiež by sme mali takýchto dní čím viac. Ale aj tie iné, menej žiarivé a láskavé, aj tie, rozhodne stoja za to.
