Filmársky vizionár Wes Anderson prináša svoj ďalší originálny film s mierne komplikovaným názvom Francúzska depeša Liberty Kansas Evening Sun, v ktorom oživuje svojským štýlom zbierku príbehov z posledného vydania veľkých fiktívnych amerických novín uverejňovaných vo fiktívnom francúzskom meste 20. storočia. Videl ho aj recenzent Rádia DEVÍN Dominik Reisel. Číta Tomáš Bartoněk:
Francúzska depeša (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
Ruský režisér Andrej Tarkovský sa raz vyjadril k svojmu filmu Stalker, že “ten film musel spraviť výrazne viac pomalší a nudnejší na začiatku, nech diváci, ktorí prišli do nesprávnej kinosály, mali dostatok času odísť predtým než začne tá skutočná akcia.” Čo tým myslel je že nemá záujem o divákov, ktorí nemajú záujem o neho. Na rozdiel od väčšiny filmárov, ktorí upravujú a zjednodušujúc svoje diela v snahe spraviť ich “čo najviac divácke”, a to v tom najpejoratívnejšom význame. Odmietnuť divákov je určite arogantné, ale takáto arogancia je nevyhnutná pre pre každého umelca s tak svojským spôsobom tvorby a uhľom pohľadu. Filmy Tarkovského a Wesa Andersona nemajú síce skoro nič spoločné, ale sú výsledkom podobného perfekcionizmu a skoro až náboženskej oddanosti vízie svojej vlastnej štylistiky. A tak, ako Tarkovský v Stalkerovi, aj Wes Anderson vo svojom poslednom filme “Francúzska depeša, Liberty, Kansas Evening Sun” dáva na začiatku dostatočný priestor divákom, ktorí prišli do nesprávnej kinosály, aby mohli odísť predtým, než začne tá skutočná akcia. Pretože v tomto prípade Anderson nechal prietok svojmu videnu sveta do miery neporovnateľnej s ktorýmkoľvek jeho predchádzajúcim filmom, čím je Francúzska Depeša tiež jeho najmenej “diváckym” filmom. A práve jeho úvod dá každému divákovi jasne najavo, či patrí medzi tých, s ktorými má Wes Anderson záujem viesť dialóg.
V rýchlej sledi estetických komplikovaných obrazov a vyčerpávajúcom množstve faktografických detailov rozprávaných skrz rovnako rýchly voiceover je nám predstavená zápletka tohto poviedkového filmu. Editor časopisu s názvom “Francúzska depeša”, fiktívna paralela na časopis Newyorker, nečakane zomrie na infarkt a vo svojej záveti rozhodne publikáciu ukončiť posledným nákladom zloženým zo štyroch predtým vydaných článkov. Je to film štruktúrovaný ako časopis, rovnakým spôsobom, ako bol film The Royal Tenenbaums štruktúrovaný ako novela. Prvá najkratšia poviedka s názvom “Byciklujúci reportér” predstavuje fiktívne francúzske mestečko Ennui, kde sa odohráva dej zvyšných troch, nasleduje “Konkrétne majstrovské dielo” portrét modernistického maliara vo väzení, “Revízie manifesta” - priebeh vysokoškolskej revolúcie, a “Súkromná večera s policajným komisárom” o zamotanom konflikte mafie, polície a hrdinného kuchára. Film, samozrejme, v konečnom dôsledku nie je ani o jednom z týchto príbehov. Nie je ani o smrti editora, ktorý celý dej rámcuje, či o jeho rozhodnutí nechať svoje dielo zomrieť spolu s ním. Je o niečom, o čom Wes Anderson nespravil film od roku 1998, kedy vyšiel Rushmore. Je to film o ňom samom.
Možem vidieť fragment Wesa Andersona vyrysovaný najhrubšími črtami v tvári uväzneného maliara. Keď jeho mecenáš ukáže na kresbu vtáčika a povie “Dôležité je, že dokáže tvoriť konvenčne, ale myslí si, že toto je lepšie!” – ukazujúc na abstraktnú modernistickú maľbu, elegantne a jednoducho odkazuje rovnako aj na svoju vlastnú štylistiku a štylistiku filmárov, ktorí kráčajú svojou vlastnou cestou, s tak špecifickým jazykom, ako je tá jeho. No priznáva aj tú opačnú, negatívnu, stranu vydania sa týmto smerom. Keď pod nátlakom všetkých kritikov a imitátorov odhalí svoje nové majstrovské dielo, je to dielo namaľované na stenách väznice. Rovnako, ako Wes Anderson namaľoval toto dielo na stenách toho svojho vlastného. Pretože jeho štýl je zároveň jeho väzenie. Totiž Wes Anderson vie, že už nemôže urobiť film, ktorý by nebol “wes-andersonovský”, bez toho, aby nestratil svoje publikum. Už nemôže byť iným filmárom, akým je. Tak mu zostala jediná možnosť, zájsť na tejto ceste najďalej, ako je to možné.
Jeho fragment vidím v tvári mladého revolucionára, ktorý nechce byť kritizovaný ale chce byť uznávaný, čeliac pravdepodobne tej prvotnej a najzákladnejšej tragédii ľudského života – dospelosti. Tragédia, s ktorou sa pravdepodobne Wes Anderson sám nevyrovnal, pretože každý jeden jeho film rozpráva príbeh detí, ktoré chcú byť dospelé, a dospelých, ktorí chcú byť znovu deťmi. Opakovane sa vracia k tomuto neodpustiteľnému paradoxu života.
Ale jeho najvýraznejší fragment sa nachádza v slovách majstrovského šéfkuchára pomenovaného Nescaffier a v krátkom momente v závere poslednej poviedky. Momente, ktorý autor článku pôvodne vyškrtol a editor napriek tomu vrátil naspäť. Scéna príliš poetická a krásna na to, aby som ju tu prezradil. Ako povedal editor: “To je tá najlepšia časť, dôvod, prečo to celé existuje.” Komentár nie len k filmu, ale k Wes Andersonovej tvorbe ako takej.
Francúzska depeša nie je len film, je to prehlásenie všetkým kritikom a imitátorom o hĺbke a šírke jeho remeselného majstrovstva. Oltár svojím vlastným schopnostiam. Plný obrazov a kompozícií, okolo ktorých by slabší filmári postavili kreščendo celých svojich diel, tu zahodené po pár sekundách a nahradené rovnako impozantným oknom do sveta estetickej dokonalosti. Niečo, čo je nekopírovateľné a nenapodobiteľné nikým iným. Je to jeho najlepší film, jeho najsvojskejšie dielo. Plný detailov a života neuchopiteľných v jednom pozretí. Ak si o sto rokov bude história kinematografie pamätať len jeden Wes Andersonov film, dúfam, že to bude práve tento.
Dominik Reisel
