Cestovanie po svete, poznávanie nových miest, ľudí, zvykov, kultúry, patrí k zážitkom, ktoré si radi uchovávame v pamäti. A najkrajšie sú vtedy, keď nekráčame po vychodených cestách. Aj o tom je rozprávanie Aleny Sabuchovej o jej dni, ktorý za to stál.
Jeden deň v živote... Aleny Sabuchovej
Jeden deň Aleny Sabuchovej
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Sedím vo vlaku z Lisabonu do Sintry a vonku je hmla. Ako lepkavá cukrová vata omotáva veľké prázdne domy, čo sa cestou mihajú a pripomínajú málo kolorizovaný film. V tých domoch už dnes býva len samota a pár inzerátov, ktoré zarástli trávou. Ich okná sú oči dokorán. Chcú žmurknúť na pasažierov vlakov a prizvať ich k masívnym stolom, kde sa po večeri vždy pilo portské a hralo na klavíri. Vidím ženy s veľkými prsteňmi, ako prinášajú massa sovada – sladký chlieb, a možno v oknách zapaľujú sviečky.
„Saúde,“ tak si pripijú duchovia, kdesi sa o chvíľu prepadne strecha a niekde bude trieskať bránka o čosi hlasnejšie. Hmla im nikdy nedovolí celkom odísť, vpijú sa do nej ich príbehy, lásky a spomienky, a na malý okamih ktosi z nich zakýva rozbehnutému vlaku, čo tu už pár desaťročí nezastavuje.
„To sa ti len zdalo, že bol niekto v okne, tam už dávno nikto nebýva,“ povie mama chlapcovi, ktorý odkýva späť.
O necelých štyridsať minút vystupujem. Hmla je súčasťou tohto dňa aj príbehu. Ukryje všetko, čo si chceme predstaviť, ale zdá sa nám to príliš odvážne. Taká Sintra nepochybne je. Odvážna. Rozprávková a nekonečná krajina zázrakov. S množstvom instagrameriek.
Hovorí sa, že tunely pod Sintrou vedú až k moru a kedysi dávno sem cez ne prichádzali morské panny zabávať sa so smrteľníkmi. Až raz veľké zemetrasenie tunely zavalilo a morské panny sa nevedeli vrátiť domov. Odvtedy tieto bytosti žijú medzi nami. Pozerám sa hlboko do nekonečnej studne, azda zazriem plutvu sirény či aspoň Chárona v loďke. Hovorí sa tiež, že keď je hmla, spájajú sa svety, sú si bližšie. V nekonečnom labyrinte symbolov na kopci sa strácam tým najpokojnejším spôsobom a viem, že stále existujú tajomstvá, na ktorých stojí svet.
Presúvam sa ku Cabo da Roca - najzápadnejšiemu bodu Európy. Cestou si kupujem pečené gaštany, je mi zima na ruky, z gaštanov sa parí. Všetko je v hmle, no nekonečnému dialógu Atlantiku so skalami to neprekáža.
Mám pocit, že som na konci sveta a nie je pravda, že pokoj si za peniaze nekúpite. Jasné, že hej. Skúste letenku do Portugalska. Zdá sa, že pokoj je veličina, za ktorou sa dá vycestovať, že tu kdesi, medzi útesmi a hmlami mi bolo najlepšie na svete. Takto by som to povedala, keby sa ma niekto spýtal, pravdaže.
„Dobrý deň, dovolíte malý prieskum?“
„Nechcem žiadne ponožky ani zmeniť operátora, ďakujem.“
„Nie. Chceli sme sa spýtať, kde vám bolo najlepšie na svete.“
...
Starý muž v malom obchode, ktorý nevie ani slovo po anglicky, mi cestu do lekárne nakreslí ako mapku. Malý labyrint, kde možno zašifroval tajné brány do podsvetia, a nikdy sa o tom nedozviem. Alebo iný muž v parku, čo s veľkým fukárom upratuje lístie, vyzerá, že otvára a zatvára jeseň a neviem, či je vôbec skutočný. Večer sa stratí s hmlou a ráno sa s ňou znova objaví. Je fukár vôbec spisovné slovo? Ak aj nie je, je symbolom neskorej jesene.
Muži, čo pri oceáne na skale hrajú partičku čohosi, kde nikto nevyhráva, bafkajú fajku a vyzerajú, že si ten útes rokmi vysedeli a kamene sa stali pohodlnými. Možno tam budú sedieť do zotmenia, kým je ešte vidieť nefunkčný maják a vietor je znesiteľný. Neviem, kedy im končí sezóna. A možno nikdy neodídu. Pripomínajú mi rozprávku o dvanástich mesiačikoch. Na tento druh mystiky sú aj bedekre krátke.
Keď sa dni míňajú a stáva sa z nich zvláštna bezfarebná kaša, hovorím si, že na konci hmly je vždy niečo, na čo sa oplatí počkať a azda tešiť. Ako na koláčik pasteis de nata, ktorý nám ukradnú čajky ale nebudeme sa na ne hnevať, lebo bude vo vzduchu zas cítiť oceán.
