Laco Kerata je známy výmyselník. Verí, že úsmev svedčí každému ročnému obdobiu a každej chvíli v živote. Presvedčí vás o tom aj vo svojej spomienke na deň, ktorý stál za to.
Jeden deň v živote... Laca Keratu
Jeden deň Laca Keratu
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Spadol som zo stromu. A ja by som práve teraz nemal ležať, ale mal by som sa ponáhľať. Všetko stihnúť, nič nezmeškať. Všetko kúpiť, nič neminúť. Byť trošku zlý, ale najmä dobrý. A najmä by som mal všade byť. Každému pomôcť, všade zaskočiť. Každého sa opýtať a najmä všetkým odpovedať. Urobiť nezrozumiteľné zrozumiteľným. Kto nič nechápe, treba mu povedať, že veď to aj my všetci nechápeme tiež a keď náhodou niekto tomu rozumie, tak to nemá v hlave v poriadku. A takí byť nechceme.
Spadol som zo stromu. Dôvod, prečo som vôbec bol na strome, ani neviem presne vysvetliť. Možno som sa len nachvíľu pomiatol. Všetko mi pripadá zvláštne. Inakšie ako predtým. Toto je jednoducho zvláštny čas, chvíľa. Zvláštny deň. Pritrafilo sa mi to náhodou. Nič som neplánoval. Nič som kvôli tomu v knižnici nepreštudoval. Ani som preto nebrúzdal na internete. Nepýtal som sa ani priateľov, či nepriateľov.
Ale trošku si vymýšľam. Presnejšie, riadne si vymýšľam. Nespadol som zo stromu, ani som naň predtým nevyliezol. Ani v detstve som nebol to dieťa, ktoré všade vyliezlo.
Som na prírodnom chodníku. Za sebou mám hrad Devín, pred sebou Devínsku Novú Ves, naľavo pohľad na rieku Moravu a za ňou je Rakúsko. Ešte nedávno sme tam nemohli. Nedá sa na to zabudnúť. Budem mať v predstavách, v pocitovej pamäti, železnú oponu do smrti.
Vôbec tu nie som prvý raz. Ale aj tak je to nezvyčajné. Celý svet mám pod sebou. Vidím až do Antarktídy, dovidím aj na Saharu, tuším, ako v týchto dňoch vyzerá New York, ako sa pri Grónsku preskakujú veľryby a práve teraz povedal Tibor Anči, čo jej chcel už povedať veľmi dávno a mohlo to aj vyvolať katastrofu, ale našťastie Anča na to ešte dlhšie tiež čaká, čo on teraz vyriekol, ako by si bol on pomyslel. Je to pre nich dôležitá chvíľa, poprajme im, nech im to funguje po celý život.
Chodník po ktorom kráčam sa nezvyčajne kľukatí. Ešte nikdy to tak nebolo. A mám aj pocit, že sa istotne predĺžil. Je to zaručene spôsobené tým, že príroda na sebe stále pracuje, akoby znenazdajky, potajme. Vôbec to nespôsobuje okolnosť, že každý človek zvykne byť vplyvom veku akýsi unavenejší, ale skôr ho to oveľa prudšie ťahá kamsi k relaxačným nápojom, lebo je už väčší pôžitkár ako športovec. Aj tým, že je múdrejší, tak tým tekutinám aj lepšie rozumie a obzvlášť s čašníčkou dokáže viezť inteligentnejšie a pre ňu zaujímavejšie rozhovory, ako pred takými desiatimi rokmi.
Tráva rastie, dni sa míňajú, takže každý z nich je jedinečný. A preto si treba zase donekonečna vymýšľať, lebo každý nápad, či predstava je o čosi iná, ako tá predtým a preto je jedinečná, ako tento nezabudnuteľný deň, keď toto musíš vydržať počúvať, milý poslucháč.
