Až do Štedrého dňa vám v našom vysielaní rozprávame o dňoch, ktoré ostali uchované v depozite pamäti ich autorov. Možno sa niečo stalo pred mnohými rokmi, možno len nedávno. A možno naši autori inšpirujú aj vás k spomienkam na dni, ktoré stáli za to. O svojom výnimočnom dni napísala aj naša redaktorka Štúdia RTVS Košice Ivana Jachymová.
Jeden deň v živote... Ivany Jachymovej
Jeden deň Ivany Jachymovej
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Deň, ktorý si budem pamätať, pokým budem môcť, je 28. august z tohto roku.
Pamätám si celú choreografiu tohto dňa a zapamätala som si ju na jedno pozretie. Všetky pohyby nôh, všetky pohyby rúk; toľkí ľudia mali so sebou čo robiť. Potom sa dívam na fotografie, ktoré popripínali tri sestry. Zdajú sa mi až neuveriteľne krásne. Neskôr si vypočujem reč a zaradím ju medzi najlepšie, aké som počula. Rečníkovi stačilo byť otec.
Martinova mama mi povie len dve vety, ale v oboch sa ako najprirodzenejšia vec na svete presúvajú z jednej strany na druhú dychy a srdcia. A okolo toho všetkého, nedožitých ani dvadsiatich dvoch rokov, je – archeologické nálezisko, archeoskanzen v Nižnej Myšli.
Veľmi dobré miesto na život, priam zvolám, keď vyjdem na vyvýšeninu a dostanem k dispozícii široký, ďaleký priestor, vstúpim do domu, kde sa mi hneď zapáči, a oproti sa môžem dívať na vrchy. Výborne to miesto našli, mohla by som tu žiť aj ja! Môžem chodiť a môžem pobehnúť. Vystúpiť a zostúpiť. Mám priestor a rozhľad. Môžem sa vyhrievať a páči sa mi tu. Chvíľu si užívam príjemný život a teším sa, že žijem.
Je chýliace sa popoludnie na konci leta, aj obloha akoby klesala. Hore sa ešte stále dokáže vznášať a žiariť modrá, no pod ňou je už oveľa viac sivej. Z terasy sa dívame na niekoľkých turistov, mladé rodiny s deťmi, ktoré rodičia nesú v nosičoch. Oni sa pozerajú na čierne vrany. Jedným aj druhým sa pohľad na opačnú stranu zdá čudný, ale je to presná strana k tej ich.
Tento deň sa tak skoro neskončí. Nielen preto, že také dni sa zdajú byť nekonečne dlhé, nie a nie sa skončiť, ale aj preto, že vlastne každý deň trvá celý život.
Keď si potom čítam o tej Myšli, znovu vo mne ožije, aké skvelé by bolo študovať. V mojich najkrajších snoch idem ako stredoveký potulný študent od Krakova po Oxford. Veď môžem, poviem si. Navyše - ako som si s prekvapením prečítala - za desať rokov sa možno stať odborníkom na čokoľvek. Hej? – čudujem sa ešte stále. Naozaj na všetko?
S Myšľou mám konečne dosť času. 3 700 rokov je už, musím uznať, slušná dotácia. Je pravek, doba bronzová. Ešte stále trvá éra, na začiatku ktorej bola indoeurópska slnečná bohyňa Sehul; "S" z jej mena máme v našich slnkách dodnes. A slnko v pôsobivom piktograme sa krúti na toľkých zakresleniach keramiky z Myšle, že nevyhnutne vzniká dojem jasu, žiary, tepla, ba až páľavy; je veľmi príjemné kúpať sa v tom. A človek má tiež pocit stálosti, hoci sa pod tým slnkom iba striedame.
(Ale sme stále tam a všetci stojíme v tom dlhom rade na slnko.)
