Sú dni, v ktorých sa nič mimoriadne nestane, každodenné rituály, či skôr rutina, dni, na ktoré si ani nespomenieme. Mohli byť dobré, ale všedné. A potom sú dni, v ktorých aj minúta môže spôsobiť, že na ne nezabudneme. Alebo dni, ktoré sa zlejú do mesiacov, či rokov, pre nás dôležitých. A o nich si budeme rozprávať. Od dnes až do Štedrého dňa vám pätnásť autorov porozpráva o svojich dňoch, ktoré stáli za to. Novú adventnú rubriku otvorí Štefan Chrappa.
Jeden deň v živote... Štefana Chrappu
Jeden deň Štefana Chrappu
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Milí priatelia, srdečne vás pozdravujem.
Je advent. Advent je obdobie očakávania. Každý na niečo čaká. Aj ja som sa načakal. Ako taký strojček hrdzavý, kým naň kvapnú trošku oleja. Taký som.
Ale sú aj takí, čo idú svojmu šťastiu v ústrety. Niekedy sa stane, že ho chytia za pačesy a už sa ho nepustia. Na koníkovi zdaru uháňajú k cieľovým páskam, k vavrínom víťazstva, k ováciám. Ale sú aj smoliari. Naháňajú šťastie nemotorne, lačne a zadupocú, zakopnú, svoje šťastie vystrašia... A šťastie na krídlach vážok odletí a už ho niet. Nesadne ani na vola, neunaví sa. Je fuč. Akoby ste odtrhli zelené jablko a dúfali, že v dlani dozreje. Ale to sa nedeje. Ono vyschne a zhnije, scvrkne sa a zošúverí, ani červík oň nezavadí. Nemá chuť, iba pachuť.
Advent ako jablko, musí dozrieť, musí oťažieť a naliať sa šťavami a vôňami, musí iskriť, až praskať, naplniť sa a visieť na vlásku. To je ten deň, ten čas, na ktorý sa čakalo.
Celý život som v advente. Čakal som na nástup do škôlky, potom do školy a do ďalšej školy a do ďalšej a nikdy som nezmúdrel, podstatu bytia, ako vraví básnik, som neuchopil. Veľa blízkych už prekročilo breh, ako sa hovorí, keď zomrie starý človek, akoby zhorela knižnica. No aj tak tu po nich zostalo veľa. Veľa dobrého. Objatia a vinohrady, skleníky, záhrady a chryzantémy. Tak čakám na múdrosť, kedy dozreje.
V mladosti som ochorel a umieral. Nič patetické v tom nie je. Ležíš a zízaš do prázdna, plánuješ si veci a len tam úchytkom sleduješ, ako sa o teba prie život so smrťou. A tá potvora zubatá sa smeje, nakoniec ťa pustí, ona si počká. To je jej advent. Vie, že čas dozreje a život zoslabne, že bunky sa unavia, nebudú sa obnovovať, že sa život nachýli a anjeli, ktorí k nebu odnášali tvoje modlitby a túžby tak vytrvalo, si začnú baliť kufre a zberať sa na odchod, lebo ich šichta sa o chvíľu končí. Ešte dušu zaniesť tam, kam treba, potom majú zase tisíc rokov voľno. Tak čakám na múdrosť odchádzania.
Čakali sme na dieťa. Dlho, predlho. Roky, či storočia. Aj minúta v ohni je neznesiteľne dlhá. Tak smútky boli hlboké ako priepasť, z ktorej sa len ťažko šplhá von. Čo by sme boli dali za topánočky v predsieni, za kabátik na lakťoch predratý, za všetky tie hračky a plače a soplíky. Miesto toho, iba ticho a čakanie. Bože, ako dlho len trvalo, kým nám zmäklo srdce. To bol náš advent.
Plavili sme sa cez hory a doliny za niekým neznámym, kto na nás čakal, na ktorého sme čakali my. Človek. Človiečik. Sám pod klenbou neba. A my? Sami. Od počiatku sveta, od veľkého Božieho tresku, smerovali naše priamky k sebe, aby sa v tomto čase preťali a zauzlili. Metafyzika osudových stretnutí.
Ležalo tam, v perinke, v kočíku, bábätko, dievčatko. Hej! Pár týždňov na svete a už máš také dobrodružstvo za sebou! Takú cestu si prešla! Od zrodenia po dôveru v ľudstvo, ktorému si sa vrhla do náručia. Veríš viac v človeka, ako veril apoštol Peter v Boha, keď kráčal po mori. A potom sa topil.
Bál som sa jej dotknúť, nemotorný chlap, nemehlo, dub, stroj, sebec. Brnkol som jej po nose, po malom nosíku, akože: „Ahoj. Si perfektná!“ A v tom brnknutí boli všetky symfónie a rozozvučané struny sveta. Tak sa advent naplnil. Zažali sa svetlá. Konečne sme sa stretli. Domov sme sa vracali traja. Manželka, dievčatko a ja.
Ako kedysi dávno napísali proroci, na konci pravého Adventu čaká dieťa. Ty len kráčaj, dôveruj a buď pripravený otvoriť náruč, skloniť sa pred zázrakom a slúžiť životu.
O tom je najkrajší deň...
