Diagnóza (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Zdravá básnická zbierka
Je to chladné slovo z lekárskej terminológie: diagnóza. Jeho vyznenie nepripúšťa kompromisy. Ukrýva v sebe stres predtým, ako ho niekto povie alebo napíše spolu s príbehmi, ktoré sa od neho začínajú odvíjať. Okrem toho je ešte názvom debutovej básnickej zbierky českého autora Petra Ligockého.
Z medailónu v knihe sa o Ligockom dočítame, že má k literatúre už dlhší čas blízko - je objektom jeho vysokoškolského štúdia, svoje texty publikoval vo viacerých literárnych časopisoch, venuje sa prekladu súčasnej poľskej poézie a je aj redaktorom vydavateľstva, v ktorom mu prvotina vyšla. Takáto štartovacia čiara nemusí, ale môže predznamenávať, že pôjde o kvalitný umelecký počin. V tomto prípade sa tak udialo.
Pri čítaní Diagnózy sa stretneme s dvoma typmi výstavby básní, ktoré Ligocký aplikuje. Prvý pracuje s konfrontáciou medzi úvodom a jadrom textu s jeho pointou. Príkladom sú verše: „Reklamuje sa všechno / od zkažené konzervy / po zájezd bez slíbeného výhledu na moře / reklamují se / kalhoty které už nezapneš / protože jsi zase přibrala / televize které odumřel jeden / z miliónu pixelů / reklamuje se zpackaný účes / i rozvrzaný gauč / na kterem jsi léta / zažíval rozkoš / reklamují se / vztahy / drogy / i na černo splašené lidské orgány / reklamuje se všechno / kromě nás"alebo: „Tuní si barák / co to jde // všude tu / nejdražší podlahovku // záchod s vyhřívaným prkýnkem / na každém patře // matka umíra v domově". Najmä v druhej ukážke vidieť, že tento prístup je chôdzou po tenkom ľade. Na prvý pohľad sa báseň môže javiť násilná, avšak pri ďalšom čítaní zisťujeme, že ak si to predloha vyžaduje, Ligockého spracovanie je legitímne. Zároveň sa tým ukazuje sympatická autorská sebadvôvera, že text ustojí aj takúto nálož. Miernejšou verziou tejto polohy je nasledovná báseň: „Sjížděl divoké řeky / sám zdolal Elbrus i Eiger / nocoval na strmých stěnách / bez jediného opěrného bodu // kamarádům si stěžoval / na práci / na rodinu / a že by toho mohl / stihnout daleko víc // pak sa zničehonic / všechno změnilo / ve zprávě stálo jen / závada na semaforu // všechno se změnilo a on / už bivakuje jenom / dole v nonstopu / bez jediného opěrného bodu". V nej Ligocký efektívne zopakuje verš: „bez jediného opěrného bodu", čím ho významo posúva a dokazuje tak svoj básnický cit.
S druhým typom výstavby Ligockého písanie ešte naberá na príťažlivosti. Ide o básne, ktoré sú kontinuálne so zaujímavými emocionálnymi obrazmi, napríklad Ictus IV: „Vedle v kuchyni / leží můj stárnoucí poloochrnutý otec / ta nehybná osmdesátikilová loutka / s prsty do sebe zapletenými / jako štědrovečerní vánočka / a očima které už nadobro / vrostly do televize".
Diagnózu tvoria texty, ktorých tématický záber je relatívne široký. Nájdeme tu témy ekológie, sociálnej problematiky, ale i rodinných a ľúbostných interakcií. Ligocký dokáže byť výstižný pri pomenovaní ťažkostí, ako sú účasť na klimatickej kríze: „Naprosto šťastní / bez stínu obav výčitek / minuli jsme za útesem / drobné rozkládajíci se torzo / mladého racka / jehož srdce svíral / kus zakřiveného umělohmotného brčka / stejného jako ty naše" alebo krehkosť moderných vzťahov: „(…) vyměňovali si upřímné pohledy emotikonů // jen oni dva / spolu / tady a teď / geograficky / však každý jinde // tak dlouho než / jednomu z nich // klekla baterka".
Ligockého kniha sa v niečom podobá lekárskej správe - je strohá a neuhýba pred tým, čo je potrebné zaznačiť. Slová su volené s ohľadom na ich význam, zbytočne nezahmlievajú a ponúkajú obsah, ktorý je síce úzkostný, ale to nie je dôvod, aby sme od neho odkláňali zrak. Diagnóza si aj na Slovensku zaslúži čitateľskú pozornosť.
Peter Prokopec
