Budem lietať ako vták
Spievať svoje piesne vo svojom divadle. Cítiť sa na jednej vlne s tvárami v šera hľadiska. Mnohé z tých piesní predsa poznajú naspamäť. Tak ako vždy i teraz byť skeptickým optimistom. Vložiť sa do prítomného okamihu celý, akoby to malo byť naposledy. Nedbať na slabosť tela, pevne stáť. Pokloniť sa s noblesou, ako sa vie klaňať len ten kto má úctu k publiku. Potom sa ticho vytratiť. Odísť tam, kde sa odchádza navždy. Keď si predstavujem tú smutnú udalosť, do smútku sa mi mieša zvláštny pocit vznešenosti. Pán Lasica sa smrti odovzdal tak, ako sa po celé roky odovzdával životu. Ani najláskavejší zo všetkých ľudských režisérov, by jeho odchod z javiska sveta, nevedel zrežírovať lepšie.
Zavše ma prekvapuje zvláštny paradox. Ak zomrie niekto, kto vám bol naozaj blízky, svojím odchodom sa vám zrazu stáva celkom prítomný. Už ho nemusíte čakať na dohodnutom mieste, v kaviarni, doma, či v divadle. Odrazu je s vami všade. Odišiel z vonku, vrátil sa do vnútra. Jeho reč sa mimovoľne mieša do vašej reči, jeho myšlienky sa vpletajú do vašich myšlienok, kúzlo jeho osobnosti osvetľuje záhyby vašej duše.
Pán Lasica bol mnohým z nás takto prítomný skôr, než sa na javisku sveta naposledy poklonil. Dávno pred tým, než som sa s ním osobne zoznámil, bol mi prítomný v spôsobe, akým od otravnej banality života odstupujem do úsmevného nadhľadu. Od pánov Lasicu a Satinského som sa učil materinskej reči premýšľavého humoru. Tie zázračné postupy slov, ktoré nám pomáhajú zmieriť sa so životom. S pánom Lasicom som sa po prvý raz stretol ako chlapec, sužovaný trampotami puberty, na stránkach knižky Nečakanie na Godota. V absurdnom svete komunistickej totality, bol absurdný humor Lasicu a Satinského liečivým závanom vnútornej slobody. Keď sme na školskom večierku s kamarátmi predviedli scénku Strážcovia majáku, vedenie školy v tom videlo provokáciu. Každý predsa vedel, že ten maják uprostred pevniny kde nikdy more nebolo, obývame my: „So Sovietskym zväzom na večné časy a nikdy inak." Nikomu nebolo treba vysvetľovať, kto sú tí strážcovia, čo sa v mene poslušnosti, zriekli vlastného myslenia.
Pán Lasica patril k oným vzácnym ľuďom, o ktorých možno bez preháňania povedať, že mali charakter. Taký, ako bol vtedy, zostal po všetky nasledujúce roky, až dokonca. Azda preto bol inšpiráciou i pre generáciu našich detí. Keď som čítal prvé absurdné básničky nášho Jonatana, nemohol som v nich prepočuť hlas piesní Milana Lasicu. Dnes k nám občas príde na návštevu šesťročný plavovlasý Oliver. Okrem krupičnej kaše si vždy vyžiada obľúbené piesne z albumu Bolo nás jedenásť. Tancuje a háda kto pesničku spieva. „Teraz spieva ten čo ešte žije." Zvolá veselo, keď spieva pán Lasica.
Pán Lasica dospieval poslednú pieseň a odišiel za svojimi dvoma kamarátmi. Márnu nádej stále chovám v duchu, raz sa možno udržím vo vzduchu. Spieval pán Lasica v piesni, ktorú mám zo všetkých najradšej: Potom budem lietať. Ako vták. Verím, že tá nádej nebola márna. Nech milosť neba prijme jeho let.
