Nedávno vyšlo v slovenčine druhé knižné vydanie jedného z najvýznamnejších literárnych časopisov na svete The Paris Review. Prečítala si ho aj literárna vedkyňa Magdalena Bystrzak. Jej recenziu číta Eva Kopecká:
The Paris review (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
Tu a teraz?
The Paris Review. 60. roky, Bratislava: BRaK, 2020.
Vo vydavateľstve BRaK vyšiel druhý zväzok rozhovorov so svetoznámymi spisovateľmi, tentoraz z obdobia 60. rokov. Pôvodne publikované v literárnom časopise The Paris Review, ponúkajú presne to, čím rozhovor má byť, aby zachoval prirodzenosť a súčasne mal aj zmysluplný obsah a primeranú formu. Ide o sondy do spisovateľskej dielne, reflexie o tvorbe a o tom, čo ju sprevádza, o ambíciách, sebaštylizácii, práci a kritických ohlasoch. Na obálke knihy sa používa priliehavé slovo „osobnosť" - a zrejme sa tým myslí niekto, kto nielen zanechal výraznú stopu v kultúrnom a literárnom dianí, ale aj disponuje patričnými charakterovými vlastnosťami a statusom autority. V prípade ľudí, ktorí píšu, sa autorita rodí postupne. Viaže sa na schopnosť priliehavo pomenovať realitu, ktorá nás obklopuje a ponúknuť jej zmysluplný výklad. V tejto súvislosti sa na stránkach The Paris Review v šesťdesiatych rokoch ocitajú napríklad Simone de Beauvoir, Jorge Luis Borges, Louis-Ferdinand Céline, Vladimir Nabokov, Boris Pasternak, Aldous Huxley alebo Ezra Pound.
Rozhovor je veľmi populárnym žánrom aj dnes. Prirodzene sa stretáva so záujmom tých, ktorí chcú zmapovať kulisy kultúrneho alebo literárneho života a nazrieť do osobných životov ľudí, ktorých mená poznajú z obálok kníh. Tí, ktorí kladú otázky, musia byť primerane pripravení a s náležitým rešpektom pristúpiť k druhému, ponúknuť mu priestor. V prípade rozhovorov z The Paris Review je ale nutné zohľadniť nielen dobre zvládnuté špecifiká žánru, ale aj status spisovateľa pred rokom 1989, jeho pokusy ovplyvniť verejné dianie, spoločensky sa angažovať. A preto: ovplyvniť verejný priestor nielen literatúrou, ale aj zaujať konkrétnu pozíciu v spoločnosti a reflektovať ju. Rozhovory nie sú len o spisovateľoch, ale aj o tom, v akej realite žili, aké prostriedky im ponúkali najmä západ Európy alebo Amerika, ako sa tam niektorí z nich (napríklad Nabokov) adaptovali a aký bol vtedajší literárny život.
Jednotlivé rozhovory sú prezentovane ako uzavreté udalosti - otvára ich úvodník, opis situácie konkrétneho literáta alebo literátky, prostredia, v ktorom pracuje alebo aj ľudí, s ktorými žije. Za výslednú podobu rozhovoru nie je síce zodpovedný autor alebo autorka, no práve rozhovor stanovuje limity a možnosti sebaprezentácie a autoštylizácie. Čo je ale najpríťažlivejšie, prezrádza autorský postoj voči mnohým témam a vykresľuje individuálny, osobnostný profil. Simone de Beauvoir môže priťahovať svojou pokorou, Jack Kerouac neprekvapiť svojou výbušnosťou a Vladimir Nabokov spolu s Isaacom Singerom môžu povedať mnoho podnetných a naďalej aktuálnych slov k problémom identity, nielen k tej spisovateľskej.
Rozhovor je živý, ak vie vzbudiť záujem. Spisovateľ, ktorý hovorí, sa nachádza v konkrétnom čase a priestore, je „tu a teraz". Napriek časovému odstupu, a to vyše päťdesiatich rokov, dialógy so spisovateľmi zo 60-tých rokov rezonujú aj dnes. Azda aj preto, že autori a autorky pútavo hovoria o veciach, ktoré sú v mnohých aspektoch naďalej platné.Magdalena Bystrzak
vedecká pracovníčka Ústavu slovenskej literatúry SAV
