Oscary si ho nevšimli ani v nomináciách, ale podľa Dominika Reisla snímka Chalieho Kaufmana Asi to ukončím je najlepším filmom uplynulého roka a ide o skutočne výnimočné umelecké dielo. No nie je určený pre všetkých, hoci hovorí o každom z nás. Recenziu číta Tomáš Bartoněk:
Asi to ukončím (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
V roku 2005 sa Charlie Kaufman, spolu s bratmi Coenovcami, zapojil do experimentálneho projektu hudobného skladateľa Cartera Burwella s názvom „Divadlo nového ucha", v ktorom títo autori na javisku naživo predviedli akési rozhlasové hry sprevádzané živou hudbou a živou zvukovou dramaturgiou. Kaufmanova hra s názvom „Nádej opúšťa divadlo" je o žene v strednom veku a jej vnútornom monológu pri sledovaní predstavenia s rovnakým názvom, napísanou vo vnútornej realite diela Charliem Kaufmanom tesne pred jeho samovraždou. Dielo touto cestou skúmalo vzťah diváka k dielu, vzťah tvorcu umenia a prijímateľa umenia, vzťah diváka k autorovi a vzťah prepojenia ľudského osudu a dramatickej formy. Tá ukázala jasne témy, ktoré rezonujú celou Kaufmanovou tvorbou a odhalila tak kľúč k odomknutiu podstaty jeho myšlienkového univerza. A v neposlednom rade aj jeho esenciálny prvok - postmodernú sebareferencialitu. Pretože neexistuje presnejší termín, ktorý vie popísať niečo také komplexné, divoké a absurdné, ako je tvorba Charlieho Kaufmana.
Príbeh filmu „Asi to ukončím" je štrukturálne jednoduchý. Dievča rozmýšľa nad tým, že sa rozíde so svojím priateľom. Nemá na to vážny dôvod, stále ho má rada. No nevidí s ním budúcnosť. Nie je to niekto, s kým si vie predstaviť, že môžu spolu zostarnúť. Ale ešte predtým, než sa s ním rozíde, navštívia jeho rodičov. A potom skočia na zmrzlinu. To jej dá dostatočný čas si to celé rozmyslieť. Dej filmu môže pripomínať akúsi minimalistickú vzťahovú štúdiu, ale to by nemohol byť autorom Charlie Kaufman. Jej zvláštne surreálny pohľad do toku života a desivej hrozby staroby, reflexívnosť nepriznávanej krízy identity, závislosť vnútorného obrazu seba od obrazu seba skrz ľudí okolo a ľudská neschopnosť sebauvedomenia vnútri časopriestoru. To je postmoderný pohľad na to, čo to znamená byť človekom vnútri spoločnosti.
V istom momente to protagonistka filmu zhrnie jednou vetou: „Väčšina ľudí sú iní ľudia. Ich myšlienky sú názory cudzích ľudí. Ich vášne sú iba citácie." Tieto slová pre mňa presne zachytávajú podstatu postmodernosti tohto filmu a prečo je to taká dôležitá téma.
Môj názor je totiž tiež iba myšlienka cudzích ľudí. Konkrétne spisovateľa Davida Fostera Wallacea, ktorý tvrdí, že postmoderna už prekonala svoje možnosti. Text, ktorý je vysoko seba-uvedomujúci a seba-referencujúci, v uhle vlastnej persóny a persóny v kontexte naratívu, ktorý sa snaží aplikovať na svojich čitateľov, zlyháva na svojej elementárnej misii, napriek tomu, že sa ich snaží upozorniť na existenciu vzťahu medzi autorom a jeho čitateľom. A preto základné nástroje postmoderny, čo sú irónia, sebareflexia, cynizmus, neúcta a znesvätenie, stratili svoju primárnu úlohu - pretože ak hnutie vie ukázať na existenciu problémov, ale nevie ich riešiť, umiera na svojom prvopočiatku. Postmoderna totiž už dávno dosiahla svoj cieľ - ukázala, že to, čo nie je reálne, nie je reálne, nech sa to snaží tváriť akokoľvek reálne. Postmoderna nie je odpoveď. Preto potom ostáva otázka: Akú hodnotu môže ešte dnes ponúknuť postmoderný film?
Odpoveď, ktorú nachádza Charlie Kaufman, a vďaka ktorému je film stále výpovedný je, že ponúka odpovede, ktoré existujú mimo postmodernej dekonštrukcie, vychádzajú z postáv a vzťahov, ktoré majú úprimný emocionálny základ, a neexistujú iba ako figúrky pre vyvolanie jej téz. Film začína v srdci a končí v srdci, aj keď cestuje skrz rozum. Možno preto je aj jeho zvláštna tanečná sekvencia v závere taká fascinujúca. Opúšťa intelektuálne konštrukty, opúšťa filozofický pôdorys, a opiera sa o čistú emóciu a o čisté filmové čaro. Táto tanečná scéna je pravdepodobne absolútny vrchol Kaufmanovej filmografie, čo je príjemne paradoxné. Tvorba autora známeho svojimi slovami je najsilnejšia v momente, kedy je práve od nich oprostená. Na tom sa podpísal aj poľský kameraman Łukasz Żal, známy hlavne svojou spoluprácou na filmoch Pawela Pawlikovského Ida a Studená vojna, ktorý z limitovaných priestorov Kaufmanovho scenára dokázal vytiahnuť vizuálnu mágiu. Charlie Kaufman už nie je scenárista, ktorý si režíruje film, už je to autor s vizuálnym cítením a schopnosťami prepojiť slovo a vizuálnu formu v komplexný jednoliaty kreatívny akt.
Možno ďalším kľúčom ako sa autorsky vyrovnať s nástrahami tohto špecifického a komplikovaného žánru je jeho spôsob satirizovania absurdnosti života. Pretože ide o absurdnosť, ktorej sa naše mysle a naše chápanie sveta snaží čo najviac vedome vyhnúť. Ukladá ho tak hlboko do podvedomia, že sa stáva neviditeľným. Charlie Kaufman ju vyvoláva a upozorňuje na jej existenciu, tým pádom, aj keď komunikuje skrz satiru, nevyvoláva až tak smiech, ale skôr úzkosť a diskomfort. Ako pripomienku toho, že nám v ústach zavadzia jazyk, že nám vo výhľade bráni špička nosa, a že nech sa snažíme akokoľvek, nikdy nebudeme nesmrteľní.
Nie je to satira depresie, ani satira spoločnosti, je to satira duše, ktorá je a vždy bude absurdná, nepochopiteľná, neuchopiteľná, nemerateľná, neopísateľná a nekontrolovateľná. Filozofická téza vybudovaná zo stavebných kociek popkultúrnej intertextuality.
Asi to ukončím je, aspoň pre mňa, najlepší film roku 2020, lepší ako Fincherov Mank či Sorkinov Chicagský tribunál. Zlatými glóbusmi bol však úplne ignorovaný a neprekvapilo ma, že ho odignorovali aj oscary. Nie je to film pre všetkých. Možno by som povedal, že je to film pre málokoho, aj keď hovorí o každom z nás. Ale, možno trochu naivne, verím, že keď si história bude spomínať na dôležité filmy roku 2020, tento film zostane dlhodobo zapamätaný ako tak skutočne výnimočné umelecké dielo, ktorým je.
Dominik Reisel
Foto/Zdroj: z plagátu filmu/Netflix
