Protichodnosť prírodného a umelého, ako aj aktuálny postoj človeka k prírode, skúma vo svojej výstave Antinomický vzťah maliarka Ľudmila Machová. Podľa Jany Babušiakovej sa jej to podarilo citlivo a s dôrazom na emóciu viac ako priamočiary aktivizmus, výstave však vytkla menej silné prepojenie prvkov do spolu komunikujúceho celku. Číta Andrea Makýšová Volárová:
Výstava-Ľudmila Machová-Antinomický vzťah (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
Antinomický vzťah medzi večnosťou a rozpadom
Človek oddávna túžil po zachovaní krásnych a hodnotných vecí či javov. Táto túžba narážala na prirodzený proces rozpadu prvkov, potrebný pre kolobeh života v prírode. S príchodom umelých hmôt nastala možnosť tento sen naplniť: boli to materiály stále, odolné a všestranné. Ako sme dnes zistili, možno až príliš. Jednostranná trvanlivosť tak paradoxne môže znamenať i destabilitu širších procesov.
Protichodnosť prírodného a umelého, ako aj aktuálny postoj človeka k prírode, skúma vo svojej výstave Antinomický vzťah maliarka Ľudmila Machová. Základ jej tvorby dlhodobo stojí na záujme o rôzne prostredia, ich hranice a vzťahy. Jej zaujatie krajinou poznačenou ľudským zásahom sa datuje už do obdobia jej štúdií na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V tom období sa zaujímala o človekom drasticky upravenú krajinu, napríklad o plochy golfových ihrísk.
Jej aktuálna výstava v Liptovskom Mikuláši, na ktorej kurátorsky spolupracovala Marianna Brinzová, sa zameriava na kontrast prírody a človekom vyrobených materiálov, pričom využíva nájdené polystyrénové ochranné obaly z elektroniky a spotrebného tovaru. V zachytení na plátnach sa pohráva s ich mierkou, vďaka čomu pripomínajú prvky protoarchitektúry, teda základných architektonických tvarov. Tieto improvizované „obydlia" sa stávajú schránkou pre rôzne typy prírodnín a krajiny, ktorým poskytujú ochranu. Fragmenty sú do istej miery miesto špecifické, autorka čerpá i z okolia Liptovského Mikuláša, čím výstava vstupuje priamo do lokálneho kontextu.
Machová obrazy dopĺňa o sekciu trojrozmerných objektov, akýchsi muzeálne prezentovaných artefaktov. Vedome buduje napätie medzi jednotlivými protichodnými prvkami a na ich príklade rozohráva sugestívnu hru umelého a prírodného. Ich vkladanie jeden do druhého narába s vzájomnými kontrastami vo vlastnostiach a pôvode materiálov a otvára otázku, ktorý z nich má byť ochranca a kto ochraňovaný?
Zároveň spochybňuje samotný „ochranársky inštinkt," ktorý k prírode prechovávame. V zmysle ich pôvodného účelu - obaly ochraňujú - čo je cenné, je to však správna ochrana? Vetvička či kamienok v pevnom objatí polystyrénového bloku evokujú často zhubné účinky ľudskej regulácie prvkov životného prostredia - hoci i s najlepšími úmyslami.
Pri detailnejšom skúmaní si možno všimnúť, že samotné rozvrhnutie diel na výstave Antinomický vzťah je od istej miery tiež odrazom umelého usporiadania. Koncentrácia objektov do jednej veľkej expozície s takmer muzeálnym charakterom má tendenciu pôsobiť staticky, možno so zámerom zdôraznenia konzervácie artefaktov v prírodopisných múzeách. Rozvoľnenie a väčšie napojenie objektov na maľby by podľa môjho názoru prospelo celistvejšiemu výrazu výstavy. Objektom by bolo možné venovať viac pozornosti v menších skupinách a získali by charakter prirodzene bujnejúcich priestorových prvkov. Istá snaha o prepojenie v nej nepochybne bola, čo možno vidieť na umiestnení niekoľkých malieb do polystyrénových držiakov. Úplne spoločného environmentu sme sa však nedočkali.
Výstava Ľudmily Machovej hovorí o ochrane prírody, nie je však zameraná ekologicky. So sebou si nesie najmä túžbu po uchovávaní cenného a pominuteľného, ako aj už túžbu po ich uchránení od nevyhnutného zániku. Sama autorka si však uvedomuje nemožnosť zastavenia tohto procesu. Výstavu pomyselne uzatvára videozáznamom manipulácie s bridlicou. Skladanie a rozkladanie jednotlivých kusov tejto horniny do jedného celku možno chápať ako deje neustáleho kolobehu vzniku a zániku. I toto video sa - možno náhodne - stalo predmetom jej konzervácie skrz umiestnenie na penovom podstavci. Sú to totiž práve procesy prebiehajúce v prírodnom reťazci a nie jeho vybrané články, ktoré by mali byť predmetom nášho uchovávania.
Jana Babušiaková
Foto/Zdroj: z pozvánky na výstavu
