Damas Gruska recenzuje výstavu Martina Piačka s názvom SAD. Stručný archív daru, ktorá sa nachádza v Galérii Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici. Všíma si, že výstava ide zhodou okolnosti v línii záujmu o životné prostredie, ktorú už avizovala aj nová riaditeľka SBM. Piaček ukazuje svoju zbierku poznatkov o sade, ktoré nazbieral za posledné tri roky. Model sadu v podobe multimediálnej inštalácie ponúka niekoľko vrstiev ‒ opisy prírody, pozíciu človeka v nej, poeticko-politické špekulácie a osobnú rovinu, s ktorou sa vie stotožniť každý pestovateľ, a to hlavne v čase lockdownu, kedy väščina z nás hľadala útočisko práve v záhrade. Číta Tomáš Bartoněk:
Artalk;Martin Piaček-SAD (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
Vidiecky archivár
V Galérii Jozefa Kollára v Banskej Štiavnici v roku 2020 otvorili dva výstavné projekty. Výstavu Do jadra vulkánu Juliany Mrvovej a Mareka Halásza vystriedal aktuálne trvajúci projekt Martina Piačka SAD. Stručný archív daru. Napriek viacerým formálnym a faktických rozdielom, majú obe výstavy aj niekoľko styčných bodov.
V oboch prípadoch autori pracujú s muzeálnou formou inštalácie a s nálezmi toho, čo našli „okolo domu", ktorý pripomína spôsob objavovania nového územia. A oba projekty zhodou okolností zapadajú do línie, sledujúcej víziu novej riaditeľky Banského múzea, záujmu o životné prostredie v širšom slova zmysle.
Inštalácia Martina Piačka evokuje náhodne povyťahovaný obsah zvláštneho depozitu. Na viacero subtílnych kovových konštrukciách rôznych výšok umiestnil staré drevené zásuvky. V nich sú nájdené predmety rôznej povahy, ale i artefakty ako kôstky ovocia, hnijúce jablko s kosákom, knihy a nákresy, rôzne modely a makety, fotografia alebo monitor s videom. Sú akýmisi materializovanými asociáciami objavovania stôp predchádzajúcich generácií, nánosov, ktoré zanechali, ale môžu podnecovať i vlastné odkrývanie, či zoznamovanie sa s novým prostredím. Muzeálna inštalácia pripisuje všetkému špecifické významy, čo je momentálne obľúbený fór. Posledný exponát v prvej miestnosti, model drevenej kôlne či prístrešku, nás symbolicky pozýva do druhej menšej časti. Tam na veľkej obrazovke vidíme zrejme onú, reálnu stavbu v plameňoch. Spoločne s videom je v miestnosti inštalovaný rozmerný objekt, pripomínajúci, model obežných dráh planét, či časti mriežky kryštálu, napríklad diamantu. Práve diamant je asociáciou, ktorú navodzujú „uhlíky", kusy obhoreného dreva, ktoré tvoria vrcholy kovovej štruktúry. Ak už v prvej časti hrá autor s divákom pomyselnú hru na identifikáciu jednotlivých objektov a ich súvislostí, tak neskôr ho necháva už len voľne si domýšľať. Ostatne, aj tak si to interpretuje každý po svojom, tým skôr, že projekt je predsa len stále trochu intímny, surový a experimentujúci „work in progress" či teazer k niečomu, čo snáď ešte len príde.
Autor týchto riadkov má osobný, či osobitý pohľad, snáď i pochopenie pre takýto projekt. Štvrť storočia pestuje figy a teraz už druhýkrát v živote stojí pred podobnými výzvami, pred starým, dlho prázdnym domom, čo všade nesie nánosy predchádzajúcich obyvateľov a roky zanedbanou, teraz prázdnou,zmulčovanou záhradou. A je tu ešte i rok s pandémiou, čas keď mnohí z nás objavovali výhody „lockdownu" na vidieku, keďže sociálna izolácia ubrala mestám na príťažlivosti. Celkom príznačne bola kvôli pandémii výstava Martina Piačka v Banskej Štiavnici na neurčito zatvorená hneď pár dní po otvorení.
Damas Gruska
Foto/Zdroj: Artalk
