Spisovateľ a kazateľ cirkvi bratskej si pre svoje glosy nevyberá ľahké témy a vždy sa v nich stretneme s odkazmi z literatúry.
Vianoce Oscara Wildea
Na Vianoce sa mi podarilo zaobstarať si grécky text Nového zákona, píše Oscar Wilde v liste z väzenia: Každé ráno si čítam z evanjelií. Je to výborný spôsob, ako začať nový deň.
List adresuje priateľovi Alfrédovi Douglasovi. Dotýka sa v ňom bolestných detailov ich rozorvaného vzťahu. Nalieha na priateľa, aby svoj postoj k životu zmenil. Sťažuje sa, že svojou túžbou zničiť nenávideného otca, ho Douglas zatiahol do súdnych sporov. Z vrcholu slávy a prepychu Wilde padol do chudoby a zavrhnutia. Odsúdili ho pre homosexuálne správanie. To bolo v Anglicku až do roku 1967 považované za kriminálny čin. V roku 2017 bol napokon Wilde rehabilitovaný. Hoci rozsudok Wilde považoval za nespravodlivý, priznával, že svoj pád si privodil sám: To, čím bol pre mňa paradox, v oblasti myšlienok, stala mi zvrátenosť v oblasti vášne. Píše: Túžba sa mi stala chorobou, či šialenstvom. Prestal som byť pánom seba samého.
Krátko pred tým, než sa spoznal Douglasom, Wilde dokončil Portrét Doriana Graya. V tom temnom príbehu akoby vytušil svoj osud. Demaskuje v ňom vlastnú filozofiu hedonizmu. Sám seba stvárnil v postave Lorda Henryho. Vplyv toho majstra cynických paradoxov privedie nevinného Doriana k morálnemu rozkladu končiaceho vraždou. Dorian sa pokúsi uniknúť sám sebe. Chce zničiť vlastnú minulosť. Nožom, ktorým bodne do znetvoreného obrazu, však prebodne vlastné srdce. Wilde svoju minulosť prijíma. Cestu k novému životu hľadá v pokore.
Keď mu zakázali styk so synmi, kruto ho to ranilo: Vrhol som sa na kolená, píše, plakal som a povedal si: „Telo dieťaťa je ako telo Božie: nie som hodný ani jedného ani druhého:" V tej chvíli som našiel záchranu. Pochopil som, že iba jedno treba; prijať každú vec. Odvtedy - ako čudné sa to môže zdať - bol som šťastný. Píše Douglasovi. Veľkú časť listu Wilde venuje Kristovi:: Keď prídeme do styku s dušou, stávame sa jednoduchými ako deti, takí, akých nás chce mať Kristus. Píše: Samozrejme, hriešnik sa musí kajať! Moment ľútosti, je momentom iniciácie. A nie len to: je to prostriedok, ktorým možno premeniť našu minulosť. Gréci verili, že ani bohovia nemôžu zmeniť minulosť. Kristus dokazuje, že i najobyčajnejší hriešnik je toho schopný; je to vlastne jediná vec, ktorej je schopný. V závere Douglasovi píše: Pod zorným uhlom Boha, minulosť, prítomnosť a budúcnosť sú len jediný okamih. Predo mnou leží moja minulosť. Musím dosiahnuť, aby som sa na ňu díval inými očami, aby sa na ňu díval inými očami Boh. Ak sa k nej nepriznám, ak ju budem vychvaľovať, alebo ju popierať, nič nedosiahnem. Ako ďaleko ešte mám k pravému pokoju duše, to ti ukáže tento list so svojimi menlivými náladami, pohŕdaním a tvrdosťou, s túžbami a ich stroskotaním.
Pred odchodom z väzenia Wilde listom požiadal o účasť na Ignáciánskych duchovných cvičeniach. Keď jeho žiadosť zamietli, plakal. Posledné tri roky strávil v chudobe s nalomeným zdravím. Podarilo sa mu zavŕšiť vytúženú cestu vnútornej premeny?
Ako prvú Wilde napísal knihu Šťastný princ. Bola v nej i rozprávka Sebecký obor: obor postaví múr. Nedovolí deťom, aby sa hrali v jeho krásnej záhrade. Do záhrady sa nasťahuje zima a vietor. Obor ľutuje svoje sebectvo a zborí múr. Deti vbehnú do záhrady. Najmenšie z nich ho pobozká. Obor končí lepšie než Dorian. Vianočné dieťa s jazvami na rukách ho svojou láskou premení. Raz si mi dovolil hrať sa v tvojej záhrade. Povie mu v zimnej záhrade pod stromom rozkvitnutým zlatými kvetmi. Dnes pôjdeš so mnou do mojej záhrady, ktorou je raj.
