V ranných glosách sa ich autori venujú najrôznejším témam umenia, kultúry, života. Spisovateľ Pavol Rankov sa zamýšľa nad tým, ako sa v umení a zvlášť v literárnom diele odráža realita.
Realita v literárnom diele
Ak chceme uvažovať o vzťahu skutočnosti a jej zobrazenia v umení, patrilo by sa začať od antiky. S určitým zjednodušením by sme mohli povedať, že Aristoteles považoval za najpodstatnejšiu črtu umenia práve schopnosť napodobňovať realitu. Napokon, presne to nás aj dnes fascinuje na gréckej soche - dokonale vypracované detaily, ktoré by sa mohli stať vzorom pri kreovaní bezchybného ľudského jedinca. Naopak, Platón umenie - konkrétne poéziu - odmietal, pretože nie je zdrojom poznania sveta, ale iba v ľuďoch prebúdza nebezpečné vášne. Dnes, samozrejme, vášne od literatúry a umenia priamo očakávame, ale ako je to so zobrazovaním reality?
Slovenský film mal v nedávnych rokoch finančné problémy, ktoré tvorcovia kompenzovali nakrúcaním dokumentárnych filmov, v čom aj dosiahli viacero pozoruhodných úspechov. A sprievodným javom bol aj vstup dokumentárnosti do hraného filmu. Na otázku, aká je súčasná slovenská kinematografia, by sme nesporne mohli odpovedať, že je vysoko realistická a úzko spätá so spoločenskými problémami. Tvorcovia viacerých filmov sa snažili vytvoriť typickú či modelovú situáciu, akoby nám chceli povedať: „pozrite, toto je slovenská realita".
Veľmi podobný trend je badateľný aj v slovenskom divadle. Vznikajú napríklad drámy o predstaviteľoch politiky vystavané na dobových materiáloch - prejavoch, zápisniciach, rozhovoroch v novinách. Alebo divadelné experimenty s nehercami, často s ľuďmi z okraja spoločnosti, ktorí na javisku hrajú samých seba a svoj život. Sú to zaujímavé a poučné dokumenty.
V slovenskej literatúre mal tento trend dokumentárnosti tiež svoj odraz. Už pred niekoľkými rokmi napísal literárny vedec Vladimír Barborík článok o tom, ako sa JA spisovateľa či spisovateľky stalo jedinou podobou súčasnej prózy. V slovenskej literatúre dnes naozaj dominuje autobiografizmus.
Ako je to teda s realitou v umení? Najrealistickejší film by bol záznam priemyselnej kamery, veď naozaj objektívne ukazuje život taký, aký je. Na rozdiel od takéhoto záznamu však umelecké dielo potrebuje, aby realita bola zobrazená prostredníctvom umeleckých prostriedkov či zapísaná umeleckým jazykom.
Látkou, na základe ktorej umelec tvorí dielo, veľmi často býva nejaký výsek vonkajšej skutočnosti, ale tematizuje ju svojimi estetickými metódami. Umelecká tvorba je ozvláštňovanie, a to bez ohľadu na presnosť a výstižnosť voči realite. Literárny teoretik René Wellek povedal, že literatúra nie je povinná nahrádzať sociológiu ani politiku. Zdôvodnenie a poslanie má sama v sebe. Z toho vyplýva, že nemá zmysel sledovať bezprostrednú faktickú pravdivosť diela voči realite.
Spisovateľ Umberto Eco v tejto súvislosti uvádza kuriózny príklad čitateľa románu Foucaultovo kyvadlo. Tento čitateľ bol v knižnici a zistil, že presne v ten deň, ktorý sa v knihe spomína, bol v Paríži veľký požiar, lenže hlavná postava románu sa o ňom vôbec nezmieňuje. Eco tomuto realizmom posadnutému čitateľovi rafinovane odpovedal, že aj on sám vie o tomto požiari a tiež nechápe, prečo o ňom rozprávač mlčí.
Umelecké dielo je pasca, pretože sugestívne nabáda čitateľa či diváka, aby mu uveril. Obzvlášť, ak prvky fikcie nesú názov a niektoré znaky prvkov reality. Dickensov Londýn či Balzacov Paríž nezmazateľne ovplyvnili, ako si ľudia nasledujúcich storočí predstavujú tieto mestá. Veď sú to aj základné diela realizmu.
Lenže obraz o ničivom bombardovaní Drážďan na sklonku druhej svetovej vojny si robíme na základe románu Kurta Vonneguta Bitúnok číslo 5 a predstavu o situácii v americkom letectve podľa Hlavy 22 od Josepha Hellera. Pritom prvá z týchto kníh patrí do fantastiky a druhá je satirická groteska, čo sú žánre od realizmu na míle vzdialené.
A potom je tu situácia, keď autor síce vychádza z reality a opisuje realitu, ale robí to cez optiku ideológie. Príkladom nech sú dva úplne odlišné obrazy druhej svetovej vojny v knihách Jozefa Cígera Hronského Svet na trasovisku a Petra Jilemnického Kronika. Obaja opisovanú dobu zažili a mohli by byť teda aj autobiografickí, lenže jeden z nich píše z pozície ľudáka a druhý komunistu. Pravda nie je kdesi uprostred, ale úplne inde!
Použitím slova pravda sme sa znovu dostali na neistý terén. Čo teda má pravda spoločné s umeleckou fikciou? Spisovateľ a literárny vedec Stanislav Rakús hovorí, že skutočnosť je pre čitateľa verifikačným činiteľom, napríklad pri posudzovaní logickosti diela. A je to naozaj tak - často sa nám stáva, že zrazu začneme o nejakej literárnej či filmovej postave pochybovať, pretože urobí čosi, čo sa prieči našej skúsenosti.
Umelecké diela by nemali byť prosté imitácie sveta, ale jeho interpretácie. Neukazujú skutočnosť, ale postoj tvorcov k skutočnosti. A tu získavajú svoj vzťah k realite aj žánre výsostne nerealistické, ako rozprávka, fantasy alebo science fiction. Aj ony nám prinášajú posolstvo, ktoré môžeme vzťahovať na našu každodennosť. Literatúra a umenie sú objaviteľmi a analytikmi skutočného sveta, ich prostredníctvom sa náš život a realita, v ktorej žijeme, dostávajú do konfrontácie s hodnotami a zmyslom.
