Operné štúdio Slovenského národného divadla pred pár dňami uviedlo slovenskú premiéru komornej opery Grigorija Frida Denník Anny Frankovej. Inscenáciu v hudobnom naštudovaní Ondreja Olosa a v réžii Mareka Mokoša si mohlo pozrieť nielen publikum prítomné v sále opery a baletu novej budovy SND, ale vďaka live streamu aj diváci vo svojich domovoch. Nasledujúcu recenziu napísala Klára Madunická, študentka 2. ročníka opernej kritiky na VŠMU. Číta Jarmila Vitovičová:
Opera SND-Denník Anny Frankovej (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
V sobotu 28. 11. sa v Opernom štúdiu Slovenského národného divadla konala premiéra opery Denník Anny Frankovej pre soprán a komorný orchester od ruského skladateľa 20. storočia, Grigorija Frida. Inscenácia si pripísala mnohé prvenstvá. Ide o prvé uvedenie diela na Slovensku. Zároveň ide o prvý livestream opernej inscenácie Slovenského národného divadla v histórii. A v neposlednom rade je to prvá premiéra Operného štúdia Slovenského národného divadla od jeho otvorenia v roku 2019 (prvé dve plánované premiéry - Greššákova Zuzanka Hraškovie a Purcellov Dido a Aeneas sa pre pandémiu koronavírusu neuskutočnili). Fridovu monooperu od jej vzniku v roku 1968 sprevádza množstvo paradoxov a zaujímavostí. Svetová premiéra Denníka Anny Frankovej i napriek autorovým opakovaným žiadostiam prebehla až v roku 1972 v úzkom diváckom kruhu moskovského Domu skladateľov v koncertnej verzii, len so sprievodným klavírom. Táto opera nikdy nebola inscenovaná v Izraeli, krajine s najväčším počtom obyvateľov židovského vierovyznania. Naopak, najbohatšiu inscenačnú tradíciu má v Nemecku. V susednej Českej republike toto komorné dielo inscenovali doposiaľ trikrát. Vedenie Operného štúdia SND sa rozhodlo zopakovať model zo svetovej premiéry, čím vzniklo veľmi intímne javiskové dielo, kladúce dôraz väčšmi na posolstvo než na spektakulárnosť.
Denník mladučkej Nemky Anny sa stal najznámejším a najpredávanejším denníkom v histórii. Bol preložený do viac ako 60 svetových jazykov a jeho inscenovanie sa teší i na Slovensku obrovskej popularite (spomeňme aspoň inscenáciu Magdy Husákovej Lokvencovej na Novej scéne z roku 1958, pozoruhodnú inscenáciu Šimona Spišáka v Novom divadle z roku 2016 či balet Ondreja Šotha a Zuzany Mistríkovej v Štátnom divadle Košice z roku 2017). Annine zápisky z rokov 1942 - 1944 sa stali predlohou pre mnohé umelecké spracovania, zhudobnenia i dramatizácie.
Pri príležitosti 75. výročia oslobodenia vyhladzovacieho tábora Auschwitz v Osvienčime sa dramaturgia Opery SND a Operného štúdia SND rozhodla siahnuť po komornej, no neľahkej opere Grigorija Frida Denník Anny Frankovej, aby „reagovala na alarmujúci stav našej spoločnosti a na príklade životnej skúsenosti mladého dievčaťa ukázala, ako Anna vedela napriek hrozivým udalostiam svoj krátky život naplniť silnou vierou a nádejou." (cit. z bulletinu k inscenácii). Je otázne, či tvorcovia inscenácie vnímajú ako alarmujúci stav súčasnú pandémiu, situáciu v kultúre, politické pnutie alebo kombináciu všetkých spomenutých faktorov... Odpoveď v inscenácii nenájdeme. A tak ostáva len na divákovi samotnom, čo považuje v dnešnej spoločnosti za alarmujúce.
V tejto inscenácii si hudba s réžiou, scénografiou i herectvom priam vzácnym spôsobom podali ruky, čím vzniklo kompaktné javiskové dielo. Hudobného naštudovania sa zhostil dirigent Slovenského národného divadla Ondrej Olos. Nahradením orchestra sólovým klavírom (Andrea Bálešová) vznikol mimoriadne citlivý, jemný formát, ktorý kladie dôraz väčšmi na obsah a posolstvo než na formu.
Na to nadviazal i režisér a dramaturg Marek Mokoš, ktorý vytvoril veľmi intímne, odpolitizované javiskové dielo zamerané na mladučkú Annu a jej dvojročné prežívanie udalostí druhej svetovej vojny z „bezpečia" úkrytu. Javiskové konanie tu má ďaleko od realizmu, zreteľná je snaha povýšiť gestá na umelecké symboly. Používaním jednoduchej rekvizity - starých cestovných kufrov - Mokoš diferencuje a pretvára priestor. Anna so zasneným pohľadom a kufrom v ruke sníva o krajšom svete a následne sa do kufra uzatvára s hlavou medzi kolenami, keď si naplno uvedomí hrôzy vojny počas bombardovania. Z kufra vyťahuje malé červené vĺčky, pri hre s ktorými si divák naplno uvedomí, že Anna je ešte dieťa. Dieťa, ktoré sa snaží hľadať radosť i v tých najťažších časoch. Medzi kufre sa Anna uzatvára, keď vojaci hľadajúci Židov prichádzajú do domu. Sú to práve kufre, do ktorých Anna ukrýva všetky svoje tajomstvá, radosti, starosti, strach a napokon i svoj denník.
Mokoš k Anne pridáva tanečnicu (Margaux Bortoluzzi). Nie však v duchu bednárikovského „alter ega" postavy. Bortoluzzi sa stáva Anninou priateľkou, spoločnicou, jej vnútorným prejavom radosti i strachu, stáva sa jej ochrankyňou a dôverníčkou. Tanec (choreografia Nikoleta Rafaelisová) tu neslúži len na stvárnenie a stelesnenie libreta. Je, podobne ako scénografia, povýšený na javiskový znak a umelecký symbol. Miestami však tancu chýba obsažnosť. V istých pasážach sa nadužíva a pôsobí ilustratívne, len ako dynamický prvok vo vypätej, pohybovo statickej chvíli.
Mimoriadne zaujímavým a nápaditým prvkom bola scénografia (Barbora Šajgalíková) - čierny blackbox osvetlený iba bodovými reflektormi a svietiacimi kovovými konštrukciami v tvare trojuholníka. Z nich dve postavené oproti sebe symbolizovali podkrovie, v ktorom sa Anna s rodinou skrývali pred gestapom. Až na konci inscenácie, po postupnom zložení týchto konštrukcií na zem (čo možno interpretovať ako odhalenie úkrytu), vidno židovskú hviezdu, uprostred ktorej stojí Anna Franková odovzdaná osudu, avšak stále s úsmevom na tvári.
Scénu výrazne dopĺňali i kostýmy - jednoduché biele šaty s krémovými kvietkami. Treba oceniť, že tvorcovia neskĺzli do prílišnej konkrétnosti a nevytvorili repliku bielych štukovaných šiat z Anninej najznámejšej fotografie, ale že ostali v symbolickej rovine, čím nenarušili kompaktnosť inscenácie.
Úlohy Anny Frankovej sa so cťou zhostila absolventka operného spevu na JAMU a hudobnej vedy na Masarykovej univerzite v Brne. Jej mladistvý zjav i prejav mimoriadne korešpondovali s výkladom diela, s jeho poetickosťou a intímnosťou. Po hereckej stránke by sme Anete Podrackej Bendovej mohli len máločo vyčítať. Horšie je to však so spevom. Ide o nesmierne náročný part, ktorý kladie veľký dôraz na technické zdatnosti interpreta, pričom Podracká Bendová má v tejto oblasti ešte značné rezervy. Nižšie a stredné polohy kreuje veľmi pekne, s citom pre detail. Frázovanie jej nerobí problém, ide prísne po význame textu, ktorý interpretuje zrozumiteľne a s ľahkosťou. Problém nastáva vo vyšších polohách. Tie sú forsírované a veľmi nestabilné. Najväčším problémom boli behy. Tu sa interpretka nevyhla niektorým hrubým chybám s dychom či intonačnou približnosťou. Nevyrovnanosť registrov bola mimoriadne zreteľná a uberala na celkovom umeleckom dojme. Ide však o interpretku mladú a priebojnú, takže nedokonalosti v technike nemusia byť definitívne.
Denník Anny Frankovej v Opernom štúdiu predstavuje zaujímavý umelecký počin, no ešte zaujímavejšia dramaturgická voľba. Angažovaná dramaturgia je čosi, čo v Opere SND už nejaký čas absentuje. A práve Denník Anny Frankovej by mohol byť prvou (dúfajme, že nie jedinou) lastovičkou ukazujúcou smer k divadlu, ktoré bude reflektovať, kritizovať, poukazovať, zaujímať postoj a vyjadrovať názor.
Klára Madunická
Foto/Zdroj: SND
