Slovenský filharmonický zbor spoluúčinkuje pri inscenácii opery Eugen Onegin Piotra Iľjiča Čajkovského vo Viedenskej štátnej opere. Tesne pred začiatkom čiastočného lockdownu - 23. októbra, stihla muzikologička Viera Polakovičová navštíviť generálku. Recenziu číta Jarmila Vitovičová:
Viedenský Eugen Onegin-opera (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Premiéra opery Eugen Onegin vo Viedni sa konala 25. októbra v nedeľu a obsadenie bolo identické s generálkou. Inscenácia odznie ešte trikrát – v sobotu, a potom 3. a 6. novembra 2020.
Text recenzie:
Pre Viedenskú štátnu operu je opera Eugen Onegin Piotra Iľjiča Čajkovského jedným z pilierov tradičného repertoáru, aktuálna inscenácia nahradzuje predošlú z dielne Falka Richtera, ktorá zaznievala 8 rokov.
Nový šéf Viedenskej štátnej opery, rakúsky hudobný manažér Bogdan Roščić, pôvodom z Belehradu, sa pre svoj raketový nástup a v poradí už tretiu premiéru len nedávno naštartovanej umeleckej sezóny, rozhodol dať priestor produkcii Eugena Onegina prebratej z Moskvy. Produkcia vznikla v roku 2006, je dielom ruského inscenačného tímu - režiséra Dmitrija Tcherniakova, ktorý vytvoril aj scénu, kostýmynavrhlaMaria Danilova a svetlá riadil Gleb Filshtinsky.
Onegin je dielo, ktoré priťahuje publikum a dojíma ho. Jeho predlohu z pera Alexandra Puškina, neobíde žiadny milovník umenia a literatúry. Opera je výbornou príležitosťou pre prezentáciu sólistov, ktorých v tomto prípade západné operné domy pozývajú najmä zo slovanského sveta.
Tcherniakov vytvoril statické divadlo, skladateľom nazvaná lyrické scény. Vizuál je nemenný počas celého večera, znázorňuje komnatu s veľkým jedálenským stolom. Odohráva sa tam dokonca aj duel priateľov a neskôr sokov v láske, Onegina a Lenského. Dynamiku majú tvoriť farby interiéru a svetlá - najskôr béžové, v treťom dejstve sýto červené. Inscenácia je premyslená, má logiku, pozornosť pútajú detaily, ktoré charakterizujú jednotlivé postavy. Kostýmy sú civilné z minulého storočia, nie z 19-teho, v ktorom sa dej odohráva. A chýba balet - najmä v charakteristickej polonéze sa musí divák uspokojiť s pohľadom na hostí v sále a iba náznakom tanca hlavných postáv. Ale tam sa dráma odohráva vo vnútri. Inými slovami, réžia necháva vyznieť krásnu hudbu, divadlo minimalizuje.
Veľkú spevácku a hereckú príležitosť dostal Slovenský filharmonický zbor, ktorý na hosťovanie vynikajúco pripravil jeho zbormajster Jozef Chabroň. Dôvody si možno ľahko domyslieť. Vo Viedenskej štátnej opere je zbor vítaným hosťom v produkciách veľkých ruských a francúzskych opier. Dobrá ruština je samozrejmosťou. Atraktívna bola skutočnosť, že ide o zahraničnú prezentáciu, pripravovanú týždne, ale vzácne bolo, že zbor mohol konečne po tak dlhom čase strávenom bez účinkovania v koncertnej sále spievať, a to dokonca na javisku divadla. A ukázal svoj ďalší potenciál - herecký, ktorý nie je súčasťou jeho bežného portfólia v Slovenskej filharmónii. Hrá Larinovej hostí a speváci excelujú ako herci. V detailoch je réžia konzervatívna, ale dôvtipná a rukopis presvedčivo ruský, čo prezrádza detail vejúcich záclon.
Tatiana píše list Oneginovi za veľkým stolom a je na sólistke, ako scénu naplní obsahom. Pôvodne ohlásená sólistka (Tamuna Gochashvili) ochorela, promptne ju však zaskočila skvelá Austrálčanka Nicole Car so zvučným sopránom, vyrovnaným výrazovo a farebne vo všetkých registroch. Jej Tatiana bola aj herecky zaujímavá. To, že sa do pripravenej inscenácie zapasovala doslova zo dňa na deň, je vizitkou zručnej profesionálky. Vzbudzuje sympatie vrúcnosťou prejavu a dobre stvárňuje aj nešťastnú kňažnú, ktorá má pevný charakter je neoblomne verná.
Onegina stvárnil Tirolčan Andrè Schuen, ktorý v Dome na Ringu debutoval. Na generálke 23. októbra ohlásil indispozíciu, ale jeho výkon bol napriek tomu veľmi dobrý. Má mäkký barytón, dobre mu bolo rozumieť a zaujme aj herecky. Réžia zvýraznila povýšenectvo tejto postavy , miestami ho priam zosmiešňuje.
Zaujímavá bola scéna duelu, ktorá sa neodohráva vonku, ale v interiéri a pri ktorej sa priatelia - sokovia ešte stále nerozhodli bojovať proti sebe a iba náhodou pri doťahovaní sa o pušku padne výstrel a Lenskij padá mŕtvy na stôl. Takýto posun od Puškina je netradičný a nový. Dohra sa však od libreta neodchyľuje. Onegin odchádza a vracia sa, aby prehral.
Jednu z kľúčových postáv, knieža Lenského, spieval ukrajinský sólista Bogdan Volkov. Má pekný lyrický tenor, ale na veľkú scénu by potreboval väčšiu nosnosť. Elegancia ruského basistu Dimitryja Ivashchenka v jeho jedinej, zato jednej z najznámejších basových árií, sa postarala o jeho úspešný debut v Dome na Ringu.
Statkárku Larinovú, matku dvoch dcér Tatiany a Oľgy, spievala Američanka Helene Schneidermann, Oľgu ruská mezzosopranistka Anna Gorachova, ňaňu Filipievnu Larissa Diadkova z Petrohradu a menšiu postavu Predspeváka zverila opera členovi Slovenského filharmonického zboru, absolventovi VŠMU Mykolovi Erdykovi.
Hudba bola veľmi silnou stránkou inscenácie. Skúsený český dirigent Tomáš Hanus partitúru dobre pozná a má jasnú predstavu, ako má znieť. Z môjho miesta v lóži som mohla detailne sledovať aj prácu orchestra a dirigenta, ktorý ešte počas generálky nastavoval dynamickú hladinu. Orchester hral temperamentne a s ohľadom na kresbu všetkých detailov a v jeho výraze a intenzite prežívania vyjadroval podstatu vnútornej drámy lyrických scén.
Žiada sa mi ešte dodať, že generálka bola vlastne predpremiérou. Privilegovaný vstup na generálky má mladé publikum do 27 rokov. Hľadisko bolo zaplnené do 60% kapacity. A úspech bol mimoriadny.
Viera Polakovičová
Foto/Zdroj: z oficiálnej stránky Wiener Staatsoper
