V týchto ťažkých časoch nám neostáva občas nič iné len ako sa obzerať späť, aj v oblasti umenia na to, čo stojí za to a je preskúšané rôznymi časmi. Dominik Reisel sa v nasledujúcich minútach vracia do roku 1986 k poslednému dielu ruského fenomenálneho režiséra Andreja Tarkovského Obeta. Číta Tomáš Bartoněk:
Offret (recenzia)
Máte problém s prehrávaním? Nahláste nám chybu v prehrávači.
Text recenzie:
V jednej so svojich esejí sa pýtal: „aký žáner je Bresson?" Nijaký nie je. Bresson je Bresson. Je žánrom sám o sebe. A to isté je pravda pre Bergmana, pre Antonioniho, pre Kurosawu, pre Dovženka - a samozrejme, aj pre seba. Unikátne sebadefinovanie bola očividne jedna z jeho umeleckých priorít. Dokonca ak pri príprave záberu spozoruje, že pripomína tvorbu iného režiséra, okamžite záber na mieste zmení. Presný opak postmoderného pseudo-tarantinovského prístupu moderných režisérov, ktorí s takým nadšením plnia svoje filmy referenciami na tvorbu ďaleko lepších umelcov. Unikátne sebadefinovanie je spôsob, skrz ktorý uchopuje svoju víziu. A nie je to viac viditeľné ako v zábere, ktorý sa práve chystá natočiť Andrej Arsenjevič Tarkovský.
Nachádzame sa na Gotlandskom ostrove Narsholmen, jedného zo susedov ostrovu Faro, na ktorom žije a tvorí Ingmar Bergman. Je rok 1984. V diaľke horí dom. Dom, ktorý bol postavený na to, aby zhorel do tla. Počujeme ruské vulgarizmy. Auto ambulancie sa totiž nenachádzalo na svojom mieste. Sven Nykvist, legendárny kameraman pracujúci na tomto filme, s ostychom kráča k nahnevanému režisérovi. Mizanscéna nie je to jediné, čo sa práve pokazilo. Počas scény sa zasekla kamera. Záber sa nenatočil. Andrej Arsenjevič Tarkovský ostáva bez slov. Bez slov ostáva aj celý jeho štáb. Tento záber bol totiž deväť a pol minútové vyvrcholenie jeho filmu. Dôvod, prečo tento film vznikal. Prečo postavil dom, len aby ho mohol natočiť, ako zhorí. Vie, že nemá prostriedky ho zreprodukovať. A hlavne - vie, že nemá čas. Zhubný nádor, ktorý si v sebe nesie, mu to dáva dostatočne jasne najavo.
Obeta je príbeh Alexandra a jeho rodiny, žijúcej v rodinnom dome na brehu ostrova. Alexander má narodeniny a celá rodina sa zišla, aby ich spolu mohli osláviť. Počas oslavy ale zachytia prenos národných správ. Občania sú informovaní, že vypukla nukleárna svetová vojna.
Medzi niektorými umelcami existuje názor, že nie je možné prostredníctvom umenia vyvolať v divákovi novú emóciu - emóciu, ktorú predtým nikdy nezažil. Prípadne je to možné len pomocou dostatočne silnej metafory, nesúcej v sebe presnú emocionálnu paralelu. Ak je to tak, ako nám lepšie môže Tarkovský ukázať ten všepohlcujúci pocit momentu diagnózy neliečiteľnej formy rakoviny, než skrz postavenia sa tvárou v tvár nukleárnej deštrukcii? V oboch momentoch by sme obetovali čokoľvek, len aby sme sa mohli vrátiť späť do reality spred pár hodín. Nech už sme vtedy akokoľvek nenávideli seba a svet.
Obeta je - ako je už samozrejmosť pre Tarkovského tvorbu - absolútne majstrovské dielo. Ale ako vieme povedať čo slová „majstrovské dielo" vlastne znamenajú? Na Obetu sa dá pozerať z rôznych uhlov. Je to možno metafora pre vlastný zdravotný stav alebo obraz psychického mentálneho kolapsu, v ktorom nie je možné rozoznať pravdu od predstavy, možno je to štúdia fatalistického psychologického absolútna alebo alegória na Boha a stvorenie sveta. Je to mnoho filmov, a zároveň je to jeden film. Nie je ťahaný do niekoľkých smerov, z ktorých si divák môže vybrať ten, ktorý sa mu páči. Každá interpretácia je súčasťou všetkých ostatných, každé pochopenie podporuje ďalšie pochopenia. Film nie je len jedna vec a Tarkovského tvorba nie je len film. Je to komplexná symfónia filozofie. Ktoré sa vymykajú tradičnému chápaniu filmu. Tarkovský je Tarkovský. Je sám o sebe žáner.
Presnosť, jednoduchosť a čistota, sú nevyhnutné elementy majstrovského dielo. Tarkovský si to dobre uvedomoval. Vo svojich textoch označil Roberta Bressona ako režiséra, ktorý vo svojej tvorbe dosiahol kompletnú jednoduchosť. Niečo, čo u neho obdivoval, a o čo usiloval sám celý život. Aby sme chápali, čo tým myslí, predstavme si film ako tiché jazero a filmový proces ako hádzanie kameňov. Každý kameň je filmový prvok - charakter, myšlienka, scéna, svetlo, hudba, kompozícia a čokoľvek iné. Každý kameň má svoju váhu a veľkosť a dopadá na svoje určené miesto v jazere. Dopadom vytvára vlny. Keď sa vlny stretnú, tvoria nové vlny vzájomnou rezonanciou. Filmom sú práve všetky tie vlny, ktoré narušia tichosť jazera. Pre Tarkovského bolo vždy ambíciou čo najviac rozčeriť jazero použitím čo najmenej kameňov - ambícia kompletnej jednoduchosti.
Obeta sa odohráva v jedno poobedie, jeden večer a jedno ráno. Nachádza sa, až na jednu scénu, celý v Alexandrovom rodinnom dome na brehu jazera. Prebieha v pár situáciách odohraných medzi hŕstkou postáv. A napriek tomu je tak výpovedný. Nie len v odpovediach, ktoré ponúka, ale hlavne v otázkach, ktoré sa pýta. Pretože Tarkovský je vo svojom remesle a vo svojej filozofii k sebe nekompromisný. Každý jeden z jeho filmov by definoval filmografiu iného režiséra, každý jeden z jeho filmov je jeho najväčším majstrovským dielom. Možno je to preto, lebo mal ten antický prístup k talentu. Nebral ho ako obyčajnú súčasť seba, bral ho ako privilégium, ktoré mu bolo venované, a ktoré si musí spätne odpracovať a zaslúžiť. Talent a tvorba bola pre neho niečo tak silne spirituálne a mystické, ako omša či modlitba. A preto im venoval rovnakú mieru oddania.
Moment Andreja Tarkovského keď zistil, že sa zasekla kamera, vieme dnes vidieť aj my. Chris Marker, dôležitý člen francúzskej novej vlny, totižto práve v tom čase o ňom robil dokument. Tarkovský bol určite presvedčený, že svoj posledný film nebude schopný dokončiť. Napriek všetkému sa mu podarilo zohnať financie na to, aby mal ešte jeden jediný posledný pokus. A Tarkovský ho využil naplno. Tak, ako využil naplno jeden jediný pokus, ktorý mal na život. Prekonal všetky možnosti filmového jazyka, a preto navždy zostane jedným z jeho titánov.
Dominik Reisel
