Sekundová pamäť fotografie - je názov glosy, ktorej autorkou je poetka Mila Haugová. Pri jej čítaní vás určite inšpiruje k vlastným spomienkam, momentom, sekundám, ktoré vďaka fotografiám neostali len v depozite pamäti.
Sekundová pamäť fotografie
Dom, v ktorom bývame od roku 1954 má na stenách plno obrazov a fotografií. Veľa z nich je v albumoch, krabiciach a zásuvkách.
Niektoré fotografie (sobášna fotka rodičov, mama na prvom prijímaní s venčekom) sú tam odkedy sa pamätám, takisto fotografia s krásnym hnedým odtieňom starej mamy Anny, prastarej mamy Alžbety, tety Heleny a Márie: ale pre mňa je tam hlavný môj štvorročný otec v roku 1916 a skutočnosť, že takú istú fotografiu poslali ako pohľadnicu starému otcovi Štefanovi na front do Talianska na Pijavu a foto sa so starým otcom vrátilo. Je v mojom denníku.
Rozpätie od roku 1916 až do súčasnosti, najnovšie fotky na stenách patria dcére Elvíre a vnučkám Aimée a Sašenke. Farebné momentky: srdcu najbližšia je fotografia, kde vnučky sedia na augustovom strnisku: farby žiaria, cítiť tam krásu okamihu a zároveň večnosti.
V našej rodine fotografoval môj otec, ja, môj exmanžel Edgar, dcéra, aj arabský otec vnučiek je fotograf... fotografujú vnučky mobilom aj mojím digitálnym fotoaparátom a instaxom mini9, ktorý čarovne foto aj vyvolá.
Prvú skutočnú fotografiu, dagerotypiu vytvoril Luis Daguerre v roku 1837 pomocou medenej platne pokrytej soľou... ale po rokoch sa nakoniec uznalo, že prvý obraz zaznamenal pomocou camery obscury a cínovej doštičky pokrytej živicou rozpustenou v levanduľovom oleji po ôsmich hodinách expozície na slnku, takzvanou heliografiou: Francúz Joseph Nicéphore Niepce. Je to pohľad z okna (na dvor a strechy budov) v LeGras a celá tá úžasná vec sa odohrala už v roku 1826. Roland Barthes v knihe Camera lucida udáva inú heliografiu od toho istého autora Zátišie na stole: v podstate je to jedno, ktorý z obrázkov bol prvý, dôležitý bol zázrak stretnutia oka a svetla a predovšetkým ten úžasný, vydarený pokus o zaznamenanie.
Existuje za tých skoro dvesto rokov množstvo jedinečných fotografií geniálnych fotografov: spomeniem len Nadara a jeho portrét spisovateľky George Sandovej 1864 a portrét jeho matky alebo ženy? To už nezistíme.
Alfréd Stieglitz a jeho legendárne zachytenie Stanice konskej železnice v N.Y 1892, je to skoro všetko v neskutočnom opare zimy s dychom zvierat a silne prítomnej transcendovanej skutočnosti. Portréty maliarky Georgie O´Keeffe, jeho múzy a životnej družky, patria medzi najnádhernejšie fotografické zobrazenia ženy. Používal papier s náterom platiny, palládia, želatíny alebo striebra, aby, podľa jeho slov, zachytil: „naozajstnú hladkosť pokožky skutočnosti: pre všetky virtuálne situácie".
Fotografia je nielen umenie, ale aj záznam našich dejín aj hrôzy aj krásy. V roku 1972 bola najznámejšou fotografiou na svete snímka z vojny vo Vietname: nahé pri americkom bombardovaní popálené dievčatko beží medzi deťmi a vojakmi... Alebo snovo nádherné snímky z Hubblovho teleskopu z roku 2004: na jednej je Vesmír pred 13 miliardami rokov, alebo hmlovina Andromedy a iné neopísateľné vedecky cenné a pre nás laikov čarovné obrazy vzdialených hviezd, galaxií, hmlovín... Alebo ma zaujala fotografia jedného z posledných siedmich žijúcich bielych nosorožcov z roku 2009. V tom istom roku snímky mojej vnučky v maternici mojej dcéry, dnes fotografuje záhradu, žaby, mačky, sestru... zátišia sveta. Alebo naše spoločné trojgeneračné selfie, kde sa smejeme strapaté na schodoch domu: vnučky, dcéra a ja.
Ach, áno fotografujme, samozrejme, ale nie vždy, nie všetko, nie všade. Nechajme priestor aj vnútornej kamere srdca, nech si zapamätá do svojho červeného tkaniva to dôležité, jedinečné a milované. Dnes obzvlášť, keď sa v čase korony dorozumievame očami (našou najvlastnejšou kamerou), ktoré sa dívajú spod masiek.
Venujme tým a tomu, čo je okolo, svoj pozorný pohľad, našu modernú súkromnú cameru obscuru a pomyslime si na tých, ktorí to všetko dlho skúšali a nakoniec pre nás vymysleli, ako sa pozerať na svet, na Boha, tým istým okom, ako TO pozerá na nás. 2. júna 2020 môj otec by mal 108 rokov... na jednej fotografii stojíme s mojou krásnou mamou a my s otcom rovnako prižmurujeme oči - pred nami zrkadlovka so samospúšťou.
Mila Haugová
